A napriek tomu milujeme z celého srdca a lámeme celé srdcia.
Ľúbime a nenávidíme.
Bežíme popredu a neobzeráme sa. Robíme také závratné chyby, že pohľad späť by nebol zdravý.
Vieme sa nadchnúť. Pre hocičo.
Možno preto, lebo svoje sny neukladáme do krištáľovej gule, ako naši predkovia. Možno preto, lebo necítime rešpekt. A možno preto, lebo jednoducho veľmi necítime.
Kráčame po krajnici. Mainstreamu, politiky, názorov, verejnej mienky, volajte to ako chcete.
Nezaujíma nás iný postoj, iné riešenie alebo iný prístup.
Nepotrebujeme vedieť to, čo si myslíte. Nepotrebujeme to vidieť. Ani cítiť.
Je nám úplne jedno, že vravíte, to prejde. Je nám ukradnuté, že to považujete za pózu.
Zostávame bokom. Možno tak dlho, až kým sa stred nepresunie k nám.
Hľadíme iným smerom. Nie sme naivné deti sedemdesiatých rokov, búriace sa proti autoritám, systému a všetkému tak, že si necháme narásť nadmerne dlhé ochlpenie na kľúčových miestach tela.
Hoci sme šťastní ľudia, vojnu poznáme dokonale. Z televízie, kina, kníh a počítačových hier.
Konzumujeme a nespájame si to s povrchnosťou. Spotrebúvame bez rozdielu.
Kultúru aj smeti. Drahé vína aj fast foody. Produkty aj cennosti.
Obaly aj obsahy. Služby aj ľudí.
Sme deti zlatej éry. Zvykli sme si na dostatok. Na Všetko.
Nevieme si vlastne predstaviť, že by nebolo.
Apropo, nevolíme. Hádžeme hlasy do urny. Nebavia nás nudné tváre zavesené v prázdnych slovách a hlúpych gestách.
Neočakávame. Nespoliehame sa.
Neveríme.
Rozmýšľame.
Padáme často, ale zakaždým vstaneme.
Nebojíme sa sami seba. Vytvárame. Prerábame a inovujeme.
Kazíme a ničíme. Opravujeme. Rozbíjame. Znovu tvoríme.
Sme teroristi. Separatisti vlastnej cesty, nápadov a presvedčenia.
Zostávame bokom. Máme vlastné cesty, ktoré nepotrebujú ciele.
Stačí nám odhodlanie. Ísť ďalej.
Stále dopredu.
