Spomienky sú často sú v opare, v hmle. Ale stačí si viac zaspomínať, pozrieť fotky a hneď sú jasné. Tu som bola, vtedy ešte s frajerom. Nie, nebojím sa, že manželovi sa tieto riadky budú ťažko čítať, pretože z frajera sa časom stal snúbenec a teraz manžel. Naše dieťatko podrástlo, starká sa už nebojí o neho postarať aj na viac hodín a ja opäť začnem s túrami. Hurááááá
Ale späť k tomu Sivému vrchu. Na tento kopec sme sa vybrali z oravskej strany. Že sa Orava stane mojou domovinou som vtedy ešte netušila. Keby ste mi povedali, že porodím švárneho Oravca, ktorých je tu vraj málo, asi by som sa smiala. O tom, však potom. Našou prvou zástavkou a miestom, kde sme nechali auto bol Zuberec.
Bol horúci júlový deň a doteraz sa pamätám na fakt škaredého hada, ktorý sa vyhrieval na slniečku. Po žltej značke sme začali stúpať do lesa cez Zadný Ivanov (985 m n. m.) až do Sedla Pálenica (1573 m n. m. ). Táto časť cesty bola veľmi príjemná. Kvety po okolí, papradie, les, tieň....
Na chodníku sme si museli dávať pozor, bol dosť nekvalitný, ale už kdesi na začiatku o tom informovali tabule. V tom čase bol poškodený povodňou. Pred slnečnými lúčmi nás chránili vysoké smreky a tieň. Často sme si robili prestávky a smiali sme sa, že dnes sa aj lienky vybrali na túru na ľalie
Náročnejšia časť túry bola po opustení lesa, žltej značky a prestupe na červenú. Pred nami sa však otvorili výhľady nielen na náš cieľ. Kdesi som dokonca čítala, že Sivý vrch patrí medzi jeden z najkrajších vrchov u nás. Skalné vápencové útvary sú naozaj pútavé.
Na vrchol písali ešte hodinku, ale zdalo sa to oveľa ďalej. Slnko, stúpanie, výškové metre...
Musím prezradiť, že sme boli priekopníci selfie, pretože sa písal rok 2012 a keďže sme boli na túre len dvaja, nemal nás kto fotiť a tak vznikol aj tento spôsob fotenia :-) (samozrejme si robím srandu)
Neskôr tu prišla aj rodinka s deťmi a dosť sme sa čudovali čo tu robia. Náročnejšia túra a cca šesť ročné najmladšie dieťa? Dnes ich úplne chápem, Najmä tú mamu. Dúfam, že aj naše dieťa bude turista. A k tomu predsa treba troška aj viesť. Kočíkové prechádzky v rannom veku nestačia.
Západné Tatry sa nám postupne strácali z dohľadu. Začalo sa pomaly aj zmrákať. Typické letné počasie - ráno krásne, jasno ... a poobede pribúdajú v horách už aj nejaké oblaky a je čas ísť domov. Ja som sa tešila, že pribudol ďalší zdolaný vrchol z hrebeňa Západných Tatier.
Naspať sme zostupovali po rovnakej trase. Teraz manžel, vtedy účastník zájazdu najradšej spomína na cestu dole. Objavili sme v lese lavičky. Boli pri chodníku a priam lákali na "šlofíka". Jedna na pravej, jedna na ľavej strane. Tak sme si každý obsadili tú svoju a driemali na nich. Veď domov to bolo už len na skok a my sme ešte chceli byť spolu.
