Našej štvorčlennej partii v zložení - Ja, Eňa, Martin a Peťo trvala cesta 4 dni. Sme nejaký turisti a tak sme sa rozhodli pre náročnejšiu variantu, kto si to chce vychutnať odporúčam 5 dní. Prešli sme niečo cez 90 km, sledovali červenú značku, kráčajúc po ceste hrdinov SNP prekonávali sedlá, stúpania, vrcholy, klesania, opäť sedlá...
1. deň - Donovaly - Chochule - Turistická útulňa pod Chabencom
Túru roka sme ešte plný síl, odhodlania a očakávania, premýšľajúc či to zvládneme začali o 9. ráno na Donovaloch. Plné batohy jedla ešte neohýňali chrbáty, tak ako neskôr a nohy ešte neboli poznačené otlakmi. Vychutnávali sme si okolitú prírodu, rozprávali sa kto má čo nové, sledovali motýle a sem-tam jedli čučoriedky....
Prvý väčší oddych a posilnenie sme si dali až v Hiadeľskom sedle, pretože sme vedeli čo nás bude čakať. Kedysi sme boli na túre na Veľkej Chochuli a tak sme tušili, že to bude možno najnáročnejší úsek dňa, prevýšenie 655 metrov čosi snáď naznačuje.
Svietilo slniečko, poletovali motýle, cestou sme sa nechávali fotiť náhodnými turistami, z ktorých sme niektorých počas nasledujúcich dní stretávali pri chatách a prehodili sme s nimi pár slov, veď prekonávali to isté.
na lúkach sa pásli ovečky, povieval vetrík a vlnil pred nami trávu, ktorá pripomínala zelené moria len sem tam prerušené ostrovčekmi kvetín.
Kráčajúc, oddychujúc v tráve, vyjedajúc sladké zásoby, vychutnávajúc si deň a opäť kráčajúc sme ani nevedeli ako a okolo Latiborskej hole veru začalo aj slniečko zapadať. Deň sa blížil ku koncu, únava nás začala zmáhať a obchádzajúc Ďurkovú prišla na mňa aj kríza. Ufff, čo to ešte bude, keď sa mi hneď prvý večer už nechce???
Predo mňou sa stmieva, za mňou sa stmieva a kdesi je chata na nocľah, ale nevidno ju. Prvý deň bol skoro za nami, ešte neskorá večera na chate a spánok... ach a to som ešte netušila, že sa nevyspím, pretože som si vybrala super miesto na spanie - na hrane matracov a budil ma chrapot poľského turistu.
2. deň - Turistická útulňa pod Chabencom - CHopok - Chata M. R. Štefánika
Chladná voda, ktorou sa človek ráno osvieži, raňajky a chatár naháňajúci šteniatko skoro ráno veru potešili a zabudla som aj na útrapy predchádzajúceho dňa. Na dnešný deň som sa mimoriadne tešila, pretože som z časti som poznala trasu, vedela som, že to nebudú už len nekonečné lúky a v pamäti som mala vydláždený chodník, ktorý som si pamätala ako rovinku no a tešila som sa na polievočku na Kamienke.
Už ráno nás čakali prvé pohľady späť a stúpanie na Chabenec, ktorý sa radšej skrýval za mraky. Bola som naň zvedavá, pretože ho vidno z mnohých túr a nikdy som ho nevedela určiť, že ktorý to je.
Ale Chabenec sa mi veru páčil. Mám rada zaujímavé kopce, kde vidno aj nejaké skaly, no a výhľady z neho boli zaujímavé.
ładny widok....
Cestou na Kamienku som poslúchla kamarátovu radu a horky som vymenila za sandále a to ma už kamenný chodník snáď aj sám na ňu niesol . Nohy zažívali nezvyčajný pocit ľahkosti a my šok, keďže zrazu bolo plno ľudí na horách :-).
Čučoriedky a jedlo z batohov sme vymenili za kráľovský obed na chate a už nič nám nebránilo vychutnávať si pohľady z CHopku.
Po Chopku nás čakal najvyšší bod našej túry Ďumbier. Cestu nám krížili zástupy turistov a kamzíkov, niektoré sú veru už poriadne zvyknuté na ľudí a fotenie im nevadí.
Ešte niekoľko krokov a mohli sme si vychutnávať vrcholovú atmosféru, keby sa z každej strany na nás nezačali valiť mraky, ktoré vyzerali dosť na búrku. Na vrcholové pivečko však ostal čas, pretože Ďumbier má u nás krycie meno Jumpbeer :-)
Ešte fotka a ide sa spinkať na chatu chát.
(Vrcholová atmosféra chaty skoro ráno, autor - Peťo)
3. deň - CHata M.R. Štefánika - Ramža - Útulňa Andrejcová
Tento deň bol najnáročnejší. Na túru sme sa vydali ráno o siedmej a na útulňu sme dorazili až večer po deviatej. Veľa, veľa kilometrov cez lúky, lesy a príšerné klesanie pred Veľkou Vápenicou, ktoré dá zabrať kolenám viac než dosť a ešte horšie stúpanie na ňu, keď sa človek cíti asi tak, ako sa bude cítiť o 50 rokov. No a nemôžem ani nespomenúť úsek ešte okolo Jánovho grúňa,ktorý sme prechádzali tak okolo obeda, kde sme zišli z chodníka a jeho opätovné hľadanie nám zobralo asi hodinu a pol nášho už aj tak drahocenného času a aj nejaké tie nervy, ale keď som sa vykričala, tak bolo potom dobre. Prepáč Martin :-). Neskôr na chate, ešte pred spánkom sme v družnom rozhovore s jedným čechom zistili, že sa takáto udalosť veru v ten deň nestala len nám :-).
Z tohto krásneho dňa nemám žiadnu fotku, pretože som sa spoliehala na to, že baterku dobijem na chate, ale zrada bola keď elektrina na izbe v zásuvkách nešla a moja únava mi nedala pátrať po tom, ako to je možné.
4. deň - Útulňa Andrejcová - Kráľová hoľa - Telgár - Ružomberok (domov) :-)
Deň začal raňajkami pred chatkou, pohľadom na Tatry, ktoré sa skrývali kdesi v opare a vidinou domova a vlastnej postele. Noc bola zaujímavá, pretože už keď sme my prišli, tak miesta moc nebolo a mne konkrétne sa ušlo miesto pod stolom, ale po nás prišlo ešte tak 10 ľudí a tak bolo viac než plno.
Ó áno, na tomto krásnom smerovníku je napísané aj Liptov a veru tam smerujeme a už sa teším. Fotoaparát mi zvládal pri zapnutí každú hodinku odfotiť jednu fotku a potom sa vypnúť a podobne boli na tom aj moje sily - na kopec, sadnúť si a opäť na ďalší.
Ešte sme však natrénovali pesničku "Na Kráľovej holi" a na jej vrchole ju aj zanôtili, len chýba tam ten povestný strom zelený.
Zničení, ale šťastní sme sa vydali na posledné klesanie do Telgártu. Strmé bolo viac než dosť a po toľkých kilometroch veru dávalo zabrať. Ešte posledné metre, obed v dedinke, cesta autobusom, potom vlakom a sme doma a ostanú nám už len spomienky na hrebeňovú túru v Nízkych Tatrách, ktorá v sebe ukrýva neskutočné čaro.
