Slovenský Raj nás privítal tabuľami a zamračeným počasím. Nenechali sme sa odradiť a po návšteve chatky, ktorá sa stala naším domovom na najbližšie tri dni sme sa vydali objavovať okolie.
Všetky trasy sú pekne značené, tak nám nič nebránilo vydať sa na prvú túru. Plán znel z Čingova na najnavštevovanejší Tomášovský výhľad a snáď aj ďalej...
Nenechali sme sa odradiť ani stavom chodníkov.
Veď, keď chodníky vedia chrobáky obísť a poradiť si, tak si poradíme aj my.
Po necelej hodinke kráčania sme prešli okolo skál s názvami Ihla a Kazateľnica a Tomášovský výhľad už bol nadosah. O okolí sme čosi naštudovali s informačných tabúľ a čosi aj z vlastnej hlavy. V partii sme mali študenta geológie, takže pri obdivovaní nielen na fotkách nebezpečne pôsobiacich skál sme sa tvárili aj veľmi múdro :-).
Únava z cestovania nás chcela zlákať na cestu naspäť na chatu, ale nedali sme sa a pokračovali sme ďalej, chuť objavovať bola väčšia. Ešte že tak.
Po chvíli kráčania lesom a stretnutím sa s obyvateľmi okolia, ktorí plienili a vyrubovali les a vyzeralo to presne ako v televíznych novinách sme sa dostali na lúku, ktorej dominantou je Kartuziánsky most.
Podľa turistického sprievodcu nás čakali najzaujímavejšie časti našej dnešnej vychádzky...
Cesta ponad rieku cez lávky pôsobí nebezpečne, ale je to naozaj zážitok. Mosty vysiace na oceľových lanách sa nebezpečne hýbu a rieka pod nohami láka na splav.
Prielom Hornádu a dlho očakávané rebríky, stupačky.... júúúúj, skoro ako cesta na Rozsutec. Takéto úseky mám rada. Po ich prekonaní je odmenou pohľad na vodopády z vrchu.
Kláštorská roklina s najprísnejším stupňom ochrany, reťazové lávky, vodopády,...
Poľana Kláštorisko a pozostatky Kartuziánskeho kláštora, ktorý kedysi chránili neprístupné rokliny.
Modrá značka a pod nohami hučiaci Biely Potok nás viedli naspäť na chatku a večer pri kartových hrách sme mohli robiť plány na ďalší deň.
Žiaľ počasie nevyšlo tak, ako by to bolo vhodné na túru a druhý deň sme videli len Soviu skalu. Ale ani mrholenie nás neodradilo od pobytu v prírode a aspoň symbolického opekania špekačiek :), ktoré nám bolo za odmenu po prechádzke.
Tretí deň sa s nami už lúčila Spišská Nová Ves. Prezreli sme si námestie, boli sme na omši a mohli sme sa vydať domov s plánom, že raz, keď bude svietiť slniečko sa vrátime.
