Osudy ľudí, ktoré sa ma priamo netýkajú, sa ma vnútorne dotýkajú...

"Mami, ukradli mi mobil, "začula som jej rozrušený hlas.
"Aj ďalším deckám ukradli mobily, discmany, foťáky..." sypalo sa z nej.
"Netráp sa, veď je to len mobil" - snažila som sa ju ukľudniť.
Keď sme dohovorili, rozvíjala som ďalej úvahy o tom, aký nezmysel bol, posielať ju tam bez jej vôle. Ešte aj tá krádež to potvrdila!
Doma ma čakala staršia dcéra a hneď na mňa vyblafla: " Predstav si, tá moja spolužiačka má potvrdenú diagnózu S.M."
Hneď sa mi v mysli vynorila krásna tvár onej dievčinky zo stužkovej, už dávno som tušila z príznakov, ktoré mi dcéra popisovala, že to nebude len nejaká banalita. Vnútorne som sa zachvela. To už na dnes stačí! Zaškrípal vo mne rozladený hlások.
 Nestačilo. Večer sa ozval môj mobil. Kým som ho vyhrabala z tašky, vybil sa. Ako splašená som hľadala nabíjačku, ktorá sa niekam záhadne prepadla. Ozval sa mužov mobil. Povedal len "Dobre, dám ti mamu"- a volal späť. Podal mi telefón.
"Mami, ukradli mi aj diskmen," dcérin hlas znel veľmi rozčúlene.
"Sme u policajtov, spisujú to. Jednej spolužiačke ukradli taký drahý foťák - ešte ho nemá splatený..."
"Dočerta, veď bývate v hoteli ! To nikto nebol na vrátnici?!" - začalo sa vo mne uvoľňovať celodenné napätie. Jasné, bola som naštvaná. Menovala som dôvody, prečo sa to nemalo stať. Keď sme jej kúpili až na druhé vianoce discman - tie prvé bola sklamaná, nedostala nič z toho, čo si vysnívala - dali sme si už záležať na jeho kvalite... No, nebudeme si to môcť hneď zas dovoliť... Všetko mi to vírilo hlavou - nespravodlivosť tohto sveta ma začala tlačiť k zemi. Neboli to len veci, boli to ľudia a ich osudy, ktoré sa naraz vymkli z pomyselnej dráhy a rútili sa ako odtrhnutý vagón nevedno kam. Fakt neviem, prečo som si zapla TV a na ČT2 dávali dokument s názvom: Prežili sme svoje deti. Znela Mahlerova a Bartoldyho hudba a matky aj otcovia vypovedali príbehy svojich životov a dožitých životov svojich detí. Sedeli nad albumami plnými fotiek detí a mladých ľudí, ktorí už nezostárnu. Niektorí odišli chorí, niektorí plní života a snov. Hovorili o krehkosti života, o zmene pohľadu na jeho zmysel, o tom ako v ich živote niečo definitívne zhaslo, o hľadaní rovnováhy, o žití po smrti...
Spomenula som si na mobil, na diskmen... to predsa nie je strata ! To sú len veci ! Sú tu pre nejaký účel, ale človek je tu pre hlboký zmysel. Len človek dáva veciam zmysel.
Hodnota človeka je nezmerateľná. 
A osudy ľudí, ktoré sa ma priamo netýkajú, sa ma vnútorne dotýkajú...