Tichý blázon

 Vždy, keď príde na zastávku, tak pozdraví. Nikoho konkrétne, len tak nesmelo,  úkosom. Neviem, či si všimol, že tam stávam aj ja. Netuším, do akej miery ma vôbec zobral na vedomie.
  Raz som ho uvidela z okna pracovne, keď som zatvárala okno. Oblečený v zelených montérkach, baranicu narazenú hlboko do očí, v obrovských čižmiskách s lopatou v ruke. So záujmom som sledovala   nemý film za oknom. Lopatou zhŕňal kôpky kamienkov a zaschnutého blata popri ceste a vhadzoval ich do malého smetiarskeho autíčka mestských služieb. Vždy, keď zlikvidoval takúto kôpku, otočil sa ku kabíne autíčka, oprel lopatu o seba a oboma rukami mával nad hlavou - dával znamenie vodičovi: posunúť sa a zastať. Robil to sústredene, dôležito, ako keby dirigoval orchester, alebo vlajočkami navigoval lietadlo na pristávacej dráhe...
  V utorok som prichádzala na zastávku autobusu. Ostrovček už bol plný ľudí. Hlavne mladých študentov a ľudí vracajúcich sa z práce. Stál tam aj on. Knísal sa na samom okraji nástupišťa, aby nastúpil medzi prvými. Zbadal ma a oči mu splašene poletovali ako dva belasé motýle. Možno sa ma snažil niekam upratať do niektorej priehradky svojej mysle. Dívala som sa priamo na neho: „Dobrý deň!“ - nahlas   som ho pozdravila. Ten pozdrav sa stal šípom, ktorý zašušťal povetrím a zasiahol naraz viac obetí. Niečo nezrozumiteľné zamrmlal a očividne bol zmätený. On bol tou hlavnou obeťou. Vzápätí však tento šíp začal napichávať ďalších ľudí.  Ako na povel na mňa obracali svoje spytujúce sa oči. V niektorých bolo počudovanie, v niektorých nedefinovateľný výraz akéhosi opovrhovania, alebo len bezbrehá nechápavosť. Stála som tam - akoby spriaznená duša bezduchého človeka. Ešte párkrát na mňa zosadol motýlí pohľad jeho belasých nechápajúcich očí.
  Jar sa niesla povetrím a mne bolo na chvíľu dobre.