Tentorazto bolo zlé. Hlava ma bolela celý týždeň, už v utorok som sa šeredne,ale skutočne veľmi škaredo pohádala so svojím šéfom - sú jednoduchohranice, ktoré sa nemajú prekračovať a čím viac moci má ľudská bytosťvo svojich rukách, tým vari viac manipuluje s hranicami. Tie ďalšie dniutiekli ani neviem ako - pár ľuďom som dokonca švihla telefónom, čo nieje práve štýl mojej práce, musela som zariadiť pár ozaj nepríjemnýchvecí. V piatok poobede som vedela, čo všetko som nestihla a čo počká namňa na mojom pracovnom stole, ktorý už od konca minulého roka postrádaakýkoľvek náznak poriadku a systému - vždy niečo hľadám a tak to už asizostane.
Konečnesom bola doma. Doslova som sa potulovala z izby do izby. Vzala somknihu Saroyanova Ľudská komédia - vnútila mi ju dcéra slovami:
“To si musíš prečítať - to je pecka. Je lepšia než Henry bez trička…” .
“ … ?”
“Ten francúzsky futbalista...“ - dodala nechápajúc, že to neviem. Nuž,veľa toho neviem a dokonca ani nechápem, ale už mi to až tak nevadí.
Keďsom štvrtýkrát čítala tú istú stránku, znechutene som zavrela knihu.Znova som sa dala na pochôdzku. Dcéry si ma nevšímali - venovali sasvojim záujmom, syn ma neotravoval, nebol doma. Zrazu som bola bezradná. Príliš unavená na snenie i bdenie a už vôbec na robenie, či tvorenie. Zišla som do pivnice - počula som auto, práve dorazil môj muž. Keď som ho uvidela, bolo mi jasné, že sme na tom rovnako.
“ Urobme si “picí” piatok!” usmiala som sa a zdvihla obočie. Odpovedalmi unaveným úsmevom - on toho nikdy veľa nenahovorí. Zmizol vpivničných priestoroch a vrátil sa s fľaškou Irsai Oliver v ruke -dobre pozná moju značku vína. Máme také krásne maľované keramickévínové poháre z Modry - len dva: so zeleným ornamentom pre neho afarebným pre mňa. Víno voňalo ešte aj v ústach, malo nádhernúhorkasto-kyslú chuť, jasnú slnečnú farbu. Počúvali sme uchvacujúci hlasMariána Geišberga - mäkúčko hlboký ako noc, tak akurát príjemnezachrípnutý, hrmel i šepotal - jeho gitaru plnú burcujúcich tónov aBacardi od Smreka:
"Kedysi dúškami píjali sme vás, nápoje slávne, korunované vinetami, na ktorých všetky reči sveta svietili ako drahokamy. ………………………Kto hľadá v alkohole iba mok na uhášanie smädu, ten nevie, čo je to viesť s duchom krok, ten nezná úžasnosti rozletov, len ľudskú prízemnosť a ľudskú biedu. Čím väčšia múdrosť do človeka vstúpi, tým väčšmi skláňa sa pred mágiami liehu, ktoré ho prevážajú s istotou čarokrásnou tu od sna k snu a tam od brehu k brehu. "
Hudba plynula ako dúšky krásneho vína. A my sme len tak sedeli a to sú tie chvíle, v ktorých je všetko, celý ľudský svet.
“Touto básňou sa u mňa Smrek rehabilitoval.” - povedal môj muž, veľký kritik básnikov.
A ja som sa usmiala.
