Stotožňujem sas Halíkovým termínom postoptimistickej doby. Píše o nej v Nocispovedníka. Tak nejako vnímam súčasný svet a život aj ja. Niet nad čím skákaťradosťou. Ale potrebovala som postrčenie týmito pár dňami, aby som si opäť nachvíľu uvedomila, čo potrebujem k životu ako soľ.
Každý deň v rámci kázne aleboprednášky sa prihovárali misionári – verbisti k jednotlivým skupinám farského spoločenstva – ženám, mužom, deťom,mladým, s rôznymi témami – hriech, odpúšťanie, zmysel utrpenia. Počula somväčšinou to, čo už viem, čo som počula, čítala ...
Čo mi teda tietomisie dali? V čom to postrčenie?
Spoznala som misionáraz Indonézie, ktorý zrejme musel prísť z takej diaľky, abyoslovil moje srdce. Ostatným trom Slovákom sa to nepodarilo. Uvažovala somprečo to bolo práve takto... Thomas mal krásne hnedú pokožku a svojím širokým úsmevom povedal, že tak akurát PánomBohom upečenú. My v Európe sme nedopečení, lebo práve nemal P.Boh časa černosi sú pripečení, lebo unavený zaspal. Usmieval sa od uchak uchu. Premietol pár obrázkov z Indonézie – ukázal prostých,chudobných, ale nesmierne radostných ľudí, ktorí vedia na výzvu „Poď!“odpovedať neváhajúcim: „Áno, Pane!“ On tomu, čo hovoril, veril aj ostatnýmvlasom na svojej hlave, aj šnôrkou na svojej topánke. Neustále sausmieval. Vyjadroval sa jednoducho, ale k veci. Kristus hoinšpiroval. Radoval sa, že ho stretol a spoznal. Keď spieval – bolito sladko-nežno-vrúcne melódie. Tak spieva len milujúci človek. Ťahalčloveka formou aj obsahom.
Prekonala som samu seba. Denne som sadokázala zmobilizovať a po návrate z práce cestovať večer dovzdialeného kostola a stráviťv jeho ľadovom ovzduší viac ako dve hodiny a zmrznutá poskakovaťna zastávke autobusu, ktorý ma doviezol domov v pokročilom nočnomčase.
Nemala som čas na televíziu, nemalasom čas stále niečo „zňuchávať“ v chladničke, mala som nové témy nadiskusiu s deťmi, s mužom, so známymi.
A to dôležité prepostoptimistickú dobu: uvedomujem si nevyhnutnosť radosti vo svojomživote. Nevyhnutnosť stále nutného odpustenia a vďačnosti. Nie jedôležité so všetkým súhlasiť, ale scitlivieť svoje svedomie, uvedomiť sisvoju zodpovednosť na svojom mieste.
Chcela som niečo poznať, poznala som. Užviem o čom sú ľudové misie. Nabudúce prosím misionárov o zájdenie nahlbinu a konkrétnejšie prepracovanie príhovoru mladým s témou „Musím– chcem“. Inak fajn. Aj ružové rúcho na záver, aj čítanie o márnotratnomsynovi na záver, ...
