Ach tie zuby!

 Už sme ho spolu„riešili“. Podával mi bez slovka špendlík. Tak to sú tie špendlíky povaľujúcesa po kúpelni už viac ako týždeň - preblesklo mi hlavou. A nič nepovedal... Ako aj? Zubára sa bojí ako čert kríža.
“Urobíme to špáradlom a nie špendlíkom“ - začala som sa vŕtaťv deravom zúbku zarastenom ďasnom. Operácia bola neúspešná a zaspalaž po tabletke proti bolesti. Hneď ako ráno otvoril oči, vedela som, čo násčaká. Nasledovali slová povzbudzovania, vysvetľovania - ako to nebude takmerbolieť, len trošku, ako krátko to bude trvať, len pár minút ... Tieto nekonečnépresviedčania som absolvovala veľakrát a vždy skončil pobyt u zubáraneslávne - útekom z kresla, plačom, neotvorením úst. Kvôli tomu sme saprehlásili ku staršiemu, skúsenému zubárovi, ktorý to „s deťmi vie“ !
 Aj keď sme prišli načas a akodruhý v poradí, čakali sme dobrú hodinu, kým sme sa dostali dnu. Syn si sadoldo kresla. Skúsený zubár pozrel a hneď sa zorientoval.
“Pod ním už rastie trvalý zub, to je zbytočné vŕtať, vytiahnem ho“ - znelortieľ nad mliečnou stoličkou. Syn sa začal mrviť v kresle: „Idú mi ho trhať?Čo mi idú robiť?!“ Díval sa na mňa zúfalými očami a ja som vedela, že celámoja motivácia je ta-tama poháňala som očami zubára pri vyberaní kliešťov.
“Kto ti povedal, že ho budem trhať? Budem ho len ťahať!“ - rukou ako zverákommu vtisol hlavu do kresla. Netušil, akú silu má deväťročné dieťa. Zápasili smeso zmietajúcim sa tielkom, bol to živočíšny boj o prežitie ktoz koho. Vstala aj sestrička a pomáhala. Zubár bol neoblomný, sem-tamvypálil nejaký príkaz (neviem aký, lebo zanikal v synovom jačaní)a hoci zub kliešťami rozdrvil, nakoniec bol vonku. Syn stál pri kresle sozakrvavenými nohavicami a dlaňou si držal líce.
“To by bolo, aby sme si neporadili! A nabudúce sa budeš správať akochlap!“ - bolo vidieť, že je nahnevaný. Vycúvala som spotená z ordináciea cestou utierala rozmazanú krv zo synovej tváre. Vzlykal, ako veľmi tobolí, ako už nikdy nepôjde k zubárovi, ako ho nenávidí, ako si radšejľahne na ARO.
 Vedela som, že v živote jeveľa nevyhnutných vecí, ktoré jednoducho musíme prežiť. Vedela som však aj to,že synovi ako dvoj - až päťročnému opakovane pichali uši a dutiny, ako smetrávili sviatky v nemocnici a že sa tieto prežitky zapisujú hlboko dovedomia ľudskej bytosti a ako veľmi záleží na prístupe lekára, ako pacientspracuje negatívne zážitky - aj keď ten pacient je len dieťaťom. To som vedelalen ja, zubár na takéto informácie nemá čas.
 Neviem, či bol postup lekárasprávny - mojím ľudským vedomím tento zážitok otriasol. Synovi budem opäťdonekonečna vysvetľovať ako sa oplatí pre chvíľu bolesti zbaviť dlhodobýchproblémov. Verím, že kým sa raz vrátime,  zabudne na zvuk drviaceho sa zuba a krik zubára, tak ako snáďzabudol na zvuk prerazenej kosti pri pichaní dutiny. Snáď.
V aute nás vítal manžel s úsmevom: "Hotovo? Vidíš, ani to nebolelo!"
Dívala som sa za odchádzajúcim autom, v ktorom sedel syn s vreckovkou na líci a sotva znateľne mi zamával.