„Pozri, tento pán je z našej dedinky – nededinky!“ prekvapene som ukazovala na jeden z oznamov. Dcéru to nijako zvlášť nezaujímalo a obzerala sa za svojimi kamarátmi sediacimi na schodoch kostola obďaleč.
„Aj ja som odtiaľ“ – ukázal jediný zub v úsmeve obrátivší sa drobný chlapík.
„Veru, tuším som vás tam videla“ – opáčila som.
„ On tam tiež býval, aj pochovaný tam bude“ – kýval pritakávajúco svojou zježenou hlavou. Pokožku na tvári mal akoby špinavú, nos krivý, oči upreté meravo na mňa a ústa v jednozubom úsmeve. Ďalší do zbierky mojich tichých bláznov. Koľko ich ešte dedinka - nededinka ukrýva? Dookola sme riešili, kde bude rozlúčka zo zosnulým a potom, kde bude samotný pohreb. Dcére náš rozhovor začínal byť viditeľne nepríjemný. Kamaráti zrejme pokukovali s kýmže sa to rozprávame.
„Ja už idem“- oznámila mi razantne a vykročila opačným smerom ako môj ďalší známy.
V duchu som premýšľala, čím ma títo „bezduchí“ ľudkovia fascinujú. Keď sa na nich dívam, alebo sa s nimi rozprávam, akoby som cez nich pozerala kamsi ďalej...
