Keďže študuje nacirkevnom osemročnom gymnáziu, táto záverečná bodka oktávanov mala byť zdôraznená rannousv. omšou s prosením a ďakovaním. Dcéra napísala dojímavý príhovor,ktorý ma rozplakal včera doma a dnes opäť v chráme.
Sedela som v lavicia počúvala študentský spevácky zbor. Majú fakt dobrý repertoár. Občas somsi zotrela ukradomky slzičku - všeličo mi letelo hlavou - aj ružová aktovkas čiernymi bodkami na chrbte mojej dcéry, aj jej akási prirodzená nechuťchodiť do školy...
Dve lavice predomnou sedel vzpriamene vysoký šedivý muž. Zaujal ma svojou dôstojnosťoua jeho zátylok mi niekoho silne pripomínal. Prekvapenie ma vtlačilohlboko do lavice. Zo sv. prijímaniakráčal môj pražský profesor z vysokej školy. Svetový odborník na problematiku arzénu. Robila som u nehodiplomovku. Slovák žijúci od skončenia školy v Prahe. Z počutia somvedela, že má prísť ohľadom nejakej práce okolo vinylchloridu, ale absolútnesom netušila, že ho stretnem práve v takéto ráno a na takomto mieste.Že ho vôbec stretnem. Odišiel spolu s ďalším pánom hneď po požehnaní -vzpriamený, dôstojný, s prívetivým úsmevom na tvári.
Ja som ešte ostala. Ďakovanie učiteľom,odovzdávanie kvetov, pozeranie čerstvého tabla. Videla som uslzenú drobnúpani učiteľku, ktorá mnohých z maturantov učila čítať a písaťv prvej triede. Už vtedy bola na dôchodku - milá, nenápadná, skromná.Podišla som k nej a chytila som ju za rukáv:
„Pani učiteľka,už máte maturantov.“
„Ani sa mi tonechce veriť... Akí sú veľkí, krásni...“odpovedala a nevedela, či si prvutrieť červené oči, alebo pohladiť po tvári mladého muža v obleku.
Maturanti so zelenými stužkami aninetušili, kto sa spolu s nimi v to nevšedné ráno skláňal pred Bohom - rovnako ďakujúc a prosiac.
