Sny malých chlapcov

 Chvíľuma zaplavovala ľútosť, chvíľu nekompromisný postoj matky -vychovávateľky. V prvom prípade som samu seba presviedčala, že je tolen hlúpa vec, naplní sa túžba a rozplynú sa slzy. V druhom prípade sommyslela na more poznámok v žiackej knižke, ktorú zatajoval už dobrýmesiac. Neprinútila ho k podpisu ani poznámka: Od 22.2. nemá podpísanúžiacku knižku! Teda, ako to rátam, dobrý mesiac. V duchu som sa zúfaloospravedlňovala aká som dôverčivá, upracovaná a zaneprázdnená matka.Veď sa zaujímam, starám, pýtam, ale zároveň "netlačím na pílu", somtolerantná, verím svojim deťom... Veď, má nejaký dôvod niečo mizatajovať ? Nepovedať ? A do týchto úvah ševelil dážď synkových sĺz ahlasné smrkanie, ktoré som mala počuť aj cez zatvorené dvere.
  Keď Benjamínko niečo chcel, tak vedel byť vytrvalý.Na porade som otvorila blok a v ňom som mala lístok, kde stálo: „Veľmitúžim po škrečkovi.“ Ďalej tam bol opis škrečka s jeho úžasnýmivlastnosťami a návodom na chov, cena a obchody, kde sa zvierencekupujú, čo žerú… Takýto lístok aj s nákresom som mala vtaške, vo vreckách kabáta, nalepený ako odkaz na chladničke, alebopočítači. Už to bolo naozaj všeličo a vždy to bolo naozaj – čestnéslovo, to posledné, čo kedy bude chcieť! Hokejka a kolieskové korčule,chrániče, okuliare, snowboard, ...
 Tentorazsom sa rozhodla, že odolám. Jednoducho už musím. Zo synka – Benjamínkasa stáva rozmaznanec a poznámky v žiackej knižke sú toho jasnýmdôkazom. Robí si so mnou, čo chce! Vošla som do spálne, kde usedavo nariekal. Jeho chudé deväťročné plecia presne kopírovali vzlykanie, odzbrojovali ma.
„Čo ťa trápi ? Prečo tak nariekaš?“ – dotkla som sa perami slaného líčka. Pýtala som sa naivne, akože neviem...
„ Nokia 6151 po akej som vždy túžil ! Má 1,3 megapixelov, s počúvaním rádia, MP3, foťákom, infračerveným portom, s prenosom dát, sčiernym dizajnom a metalýzou, dvoma slúchatkami a má dosť veľkúpamäť…Ty si ho dostala a ja nie ...“ chrlil zo seba pomedzi vzlyky. Keďžepolovici z toho, čo mi povedal nerozumiem, napísala som to, ako somvedela-nevedela. Vôbec som netušila , aký báječný mobil mi dal len takmimochodom môj muž. Bože! Ani som nejasala, ani neskákalaradosťou... Miesto svojej starej šunky som dostala praktickú vecičkuurčenú k telefonovaniu. To je všetko, čo som si pomyslela. Môj syn maliný názor. Ani ubezbečenie, že je to len telefón, nestačilo. Zaspal vslzách svojej nenaplnenej túžby. Túžby väčšej ako loď. Neviem, čo sa mu snívalo. Možno v svojich snoch brázdil šíre južné moria…
Prvá veta, s ktorou ráno otvoril svoje zvedavé hnedé očká znela:
„ Mami, že mi ho niekedy požičiaš do školy…“