Dnes už firmy usporadujú a plne hradia účastníkom kadejaké podujatia a keď sa nemohla zúčastniť moja populárnejšia sestra – vedátorka – poslala na onú medzinárodnú akciu mňa. Zbalila som si svoju rokmi vyblednutú modrú kabelu – nahádzala do nej nejaké handry zo sekáča, obula som si pohory svojej dcéry – bez dovolenia! a vnútorných vložiek, ktoré som nenašla - a zakutraná v zimnej bunde ako rodený Tatranec, som márne skrývala na autobusovom nástupišti svoje vzrušenie. Trčalo zo mňa ako päťmetrová anténa.
Vcelku som sa potešila prichodivšej kolegyni zo špitálu – dáme vyššieho kalibra, ktorá si stala vedľa mňa o hlavu vyšia, neporovnateľne príťažlivejšia a šarmantne podupkávajúca svojimi špicatými ihličkami rovnakej farby ako kožená bunda na jej pleciach. Sadla si do dvojky obďaleč – vraj má rada priestor a mňa potešilo, že ten priestor vedľa mňa obsadila sympatická vysokoškoláčka z Ružomberka, s ktorou som ihneď začala rozhovor na tému dnešného vysokého školstva.
Potom si kolegyňa bez záujmu o bývanie so mnou zobrala kľúčik od izby (chápala som, má rada priestor) a moja logika spoločného bývania, že... ako... keď... prídu dve známe osoby z bodu A do neznámeho prostredia predstavujúceho bod B, medzi neznámych ľudí – množinu C, tak...pukla ako mydlová bublinka. Ja ľudí skôr musím ako nie – bez nich nie som úplná. Osamotená som sa dosť dlho trápila s kartou, ktorá ma odmietala vpustiť do mojej hotelovej izby. V tom istom hoteli, kde som pred 21 rokmi bývala počas svadobnej cesty. Luxusné bývanie s výhľadom na Štrbské pleso ma dojímalo celé tri dni. Dvojlôžkovú izbu som mala len pre seba, rovnako 14 programov v telke, jedlo hýriace farbami aj chuťami.
Prednášky sa mi páčili svojim obsahom a občas aj prednášajúcimi. Obzvlášť ma zaujala mladá psychologička v pánskom menčestrovom saku, čpejúca podivným odórom, ktorá začala svoju prednášku slovami: „Ja si to môžem dovoliť“ – odfúkla dlhú červenú ofinu blčiacu v čiernych vlasoch, zakrývajúcu jej pol tváre a pokračovala vysvetlením –„ ja som psychológ“. Nemilosrdne si ma ďalej natáčala na prst kurióznymi výrokmi a šťavnatými zážitkami a ja som podľahla čaru, ktorým si získava podsvetie padlých. Získala si aj moju kolegyňu, ktorá si na každý deň a príležitosť priniesla iný pár topánok a kabelku a nezabudla mi s pretiahnutou tvárou oznámiť, že ona má, bohužiaľ, spolubývajúcu.
Pri pohári piva s kolegom „od fachu“ – starým a ozaj dobrým fúzatým kamarátom som v socialistickej atmosfére staničnej krčmy vychutnávala do horkého dna pivného pohára podstatu vecí tohto naničhodného sveta. Okamihy, keď som s oným kolegom stúpala v dcériných pohorách bez vložiek po skalách k blízkemu vodopádu, chutili ako čistá voda. Stokrát počutý začiatok vety skrášlený potmehútskymi očami: „No toto keď ti poviem, neuveríš...“ Uprostred majestátnej prírody bolo úplne jedno, či verím týmto pominuteľným táraniam, alebo nie. Tiež bolo úplne jedno, že som mala uprostred tej intelektuálnej zošlosti na sebe päťdesiatkorunové sako zo sekáča, ktoré mi kolegyňa úprimne pochválila. Toľko vecí bolo nepodstatných a toľko dôležitých! Asi som dokráčala do veku, kedy sa skutočnosť vyzlieka do naha. Skladá si parochňu a odkladá šminky a lacné pozlátko.
V autobuse na spiatočnej ceste som stretla staručkého kolegu, s ktorým som nedávno oslávila jeho osemdesiatiny. Keď som nastupovala, on už dávno presluhoval. Vracal sa s tromi takmer rovnako starými sestrami, ktorým zaplatil dovolenku v Tatrách. Vlastne im ju daroval k svojej osemdesiatke. S tichou radosťou som sledovala jeho krivý prst mieriaci na jednotlivé končiare hôr za oknami autobusu, jas septembrového neskorého popoludnia ožarujúci preriedle biele vlasy. Bolo mi clivo, aj sladko.
Na stanici v Ružomberku som nepochopila princíp fungovania nápojového automatu a on, môj starý kolega mi podal fľašku piva: „Napite sa...“ Dlhé smädné dúšky pozorovali tri páry sesterských očí a mne bolo smiešno a zároveň dobre. Kolegyňa nevystúpila, čítala nejaký bulvárny plátok. Len potom, pri vystupovaní v mojej dedinke - nededinke, pri otváraní dáždnika som si všimla ako mi nadšene máva na rozlúčku. Dodnes neviem prečo.
