Na tohtoročnú dovolenku som šiel so zámerom vypnúť. Inokedy sa teším na nové zážitky, vzruchy, spoznávanie cudzej kultúry, no tentokrát som hľadal reset v mojej hlave. Nabalili sme s priateľkou a mojou mamou, ktorá si išla splniť sen „ešte aspoň raz vidieť more“ zopár konzerv, plavky, pasy, psa a kuny. Tisíc kilometrov sme urazili za 15 hodín.
Jadran.
Jadran ma nechcel.
Len, čo som urobil prvé tempo, uchopil môj zadok a nohy a nekompromisne ho vyniesol na hladinu – vypadni. Zatiaľ, čo plávanie v sladkej vode je boj o život, v slanom Jadrane som sa cítil ako kozmonaut, robil som pohyby len pre zmenu polohy alebo miesta, inak som plával na hladine ako bójka.
Moje telo nechcelo Jadran tiež, lebo len čo som v ňom omočil nohu, naskočila mi husia koža. Som nevďačný, Babjak v zimnom Dunaji musí vydržať viac.
Do vody ma nakoniec rýchlo dostala malá rybička, ktorá sa hneď prihrnula tesne k mojej nohe a začala ju ozobávať. Piraňu som videl len v detektívke – plávala v červenej vode prostriedkom hrudného koša nejakého "nepohodlného" svedka, takže som pre istotu bez váhania vpadol do studenej vody. Zo strachu ma vyviedol chlapík, ktorý sa kúpal vedľa: „Oni to myslia dobre, čistia veľkým rybám kožu.“
Veril som mu, lebo vyzeral ako znalec morskej fauny. Teda - na začiatku vyzeral ako imbecilný rak, lebo vychádzal z vody otočený chrbtom k brehu a podivne pričupený. No keď bol celý na súši, pochopil som, že s plutvami sa asi inak nedá a šnorchel v jeho ruke bol pre mňa dôkazom, že sa malým piraňkám rozumie.
Náročné to malo aj malé dievčatko, ktoré „capalo“ plutvami napred do ostrého svahu. Keďže plutvy dĺžkou prekonávaly jej výšku, vyzerala ako neohrabaná kačička a jej mama ju pre istotu pridržiavala za chrbtom, aby sa neprevrátila dozadu. Kúzelný pohľad.
Jadran je modrý. Každé more má svoju farbu, občas sa meniacu podľa počasia, ale Jadran je modrý ako more na detských výkresoch. Ozajstná obloha vo vode, priezračná a pokojná. Vlny sa objavili iba vtedy, keď okolo prešiel katamarán. Kým sa neodrazil od brehu, vyzeral ako obyčajná loď, ale keď potom nabral rýchlosť, zodvihol sa hore na niekoľko plavákov a razil si cestu pár metrov nad hladinou. Úžasné... a konečne vlny! Predminulý rok sme boli na Costa Brave (divoké pobrežie) a tak sme si vytvorili stupnicu vĺn v % priemeru Costa Bravy a pri prechode katamaránu sme sa dostali až k číslu 30. Jadran obtekajúci Ugljan je na hojdanie veľmi skúpy.
V Jadrane som započul aj nezabudnuteľný rozhovor troch slečien:
„No mňe se líbí hlavně Italové. Víš, oni mají ty italské boty a rozumí móde, chápeš?“
„Jó, ale Chorváti jsou zase milejší, jemnější.“
„To jako při tom, jó?“
„No ale Ital je víc šik a jsou skušenější.“
Ďalej som nepočúval, ale keď som vyšiel z vody, všetky ležali ako sardinky vedľa seba hore bez. Jedna z nich sa hladila na prsiach a bavilo ju to celých päť minút. Povedal som si, že naturistky to už tak neberú, už im to nič nerobí. Neutrálne sa tvárili aj vtedy, keď jedna z nich hladila druhú počas rozhovoru po zadku (nikde som nevidel opaľovací krém) a občas prstami zabrúsila pod plavky – to asi desať minút. Nakoniec ale zabudli vyzbierať peniaze do klobúku, resp. radšej do horného dielu plaviek.
Snažili sme sa aj utopiť našu pudliu fenku Alex. Inštinkty sú na toľko silné, že len čo som ju vzal nad hladinu, začala vo vzduchu plávať „psí štýl“ a takto, ako kľúčikom natočeného robotika, som ju položil do mora. Utopenie sa nekonalo, náš psík pláva v mori ako krokodíl - nad hladinou mu trčí len podlhovastá tlamička, ktorá sa ticho šinie najbližšou trasou k brehu. Myslím, že kúpanie nemá tak rada ako my. A jedna pani, ležiaca ten deň na pláži, už nemá rada psov. Asi od toho momentu, keď sa Alex rozhodla otriasť zo seba vodu tesne pri jej deke. Sorry.
Nudi
V Kukljici, meste, v ktorom sa nachádzalo naše pomerne veľké turistické stredisko, boli nejaké stánky a obchody, tri reštaurácie, jedna cukráreň, pošta a medicínske stredisko, ktoré bolo vždy zatvorené a vyzeralo ako unimobunka stavbárov. Všetky dva stánky predávali najmä pohľadnice, pričom pomer obrázkov zobrazujúcich somára dosahoval takmer polovicu. To sme až takí somári, že sme sem išli, alebo je to narážka na niečo, čomu bežný turista nerozumie?
Chorváti sú veľmi slušní a úslužní. Až na tých drzých a sprostých. 50 na 50. Kopec známych, s ktorými som neskôr toto zistenie konzultoval, ich negatíva s nadšením nazvali priateľskosťou a otvorenosťou. Aha. Našinec, ktorý dorazí bez peňazí, bez znalosti jazyka a hlavne štandardu európskeho bussinessu jednoducho musí byť spokojný, keď mu servírka na jeho „prosím vás“ nervózne odvrkne „po poriadke, da?“ a nechá ho tam ešte pol hodinu. Veď aj tak sa jej nechystal dať sprepitné.
Obzvlášť príjemný bol poštový úradník. Moju mamu jeden deň nepríjemne upozornil, že mu musí povedať počet posielaných pohľadníc, že jeho nezaujíma, kde idú. Ďalší deň, keď pri okienku stála Andrea s pohľadnicou, tak poučená z krízového vývoja rozhodne povedala: „Jedna“
„Čo jedna?“ odvrkol ten istý úradník.
„Jedna pohľadnica.“
„Jedna, cs!,“ vyprskol: „Čo jedna? Jedna...ale gde?“
Otočil pohľadnicu, na písanú stranu a hodil triapolkunovú známku na pult. S ním len tak nevybabrete.
Fakultatívnym výletom sa venovalo najmenej päť spoločností, so stánkami strategicky rozmiestnenými na krátkej cestičke okolo prístavu. Mohli ste ísť na Kornati, vybrať si kornati excursions, vidieť ostrovy Kornati, súostrovie Kornati alebo navštíviť Kornati. My sme si vybrali Kornati a na lodi s podivným názvom VIR sme sa dve hodiny plavili v spoločnosti asi ďalších desiatich lodí s obrovskými nápismi KORNATI EXCURSIONS na bokoch. Vyzeralo to ako vylodenie v Normandii. Keď naša jednotka dorazila na pláž Omaha, konečne som pochopil, prečo mám posielať všetkým známym somára. Na ostrove boli voľne pohodené somáre ako maskot adriatického pobrežia (možno iba v tých miestach) a útrpne znášali fotografovanie a hladkanie. Jedno dieťa chcelo hladiť aj našu Alex a robilo na ňu i-á. Ako som neskôr zistil, somári sme boli skôr my, že sme sem vôbec prišli. Dali nám totiž až jednu celú hodinu na prehliadku niečoho, čomu hovoria národný park. V skutočnosti nás vyexpedovali k slanému jazeru, aby sme zistili, že je o dva stupne teplejšie ako more a niekde pri WC som zahliadol ceduľku so šípkou a nápisom: „ROCKS 250m“. Ale za tých ostatných päťnásť minút sa mi nechcelo klusať hore a dolu, takže som asi prišiel o najväčší zážitok z národného parku Kornati.
Po prvej návšteve stravovacieho zariadenia naša výprava prišla na to, že situácia sa dokáže dramaticky zmeniť po prvom sprepitnom, ktoré v podniku necháte. Našinci (ktorých tam bola drvivá väčšina) asi nie sú veľmi štedrí, lebo po chabých desiatich percentách sme sa stali najoblskakovanejšími hosťami - zrazu nám vedeli odporúčať jedlo a pridali aj úsmev a pár českých slov. Asi je chyba na obidvoch stranách. Keď som videl, ako sa správalo niekoľko mladých čechov v obchode so suvenírami, ani ja by som sa nezdržal neprozákazníckeho komentára.
Stánky so suvenírami sa rozpredali za dva dni. Tovar dostali až pred našim odchodom, a asi tri druhy výrobkov niesli aj názov miesta, kde sme boli.
Večernú zábavu v stredisku usporiadali dvakrát, vždy s chorvátskym repete a stokrát opakovaným hitom „Golubice biele moje“.
Kukljická zmrzlina je maximálne presladená, šľahačka má pevné skupenstvo, zabudnite na penu.
Andrea prečítala tri tlsté knihy.
Tri dni pršalo.
Uživaj
No krivdil by som Chorvátsku, Ugljanu i Kukjlici, keby som povedal, že som sa tam cítil zle. V skutočnosti som si to dobre užil.
Milujem totiž váľanie vo vode a v Jadrane som pri tom nemusel ani plávať. Mám rád slobodu a tu nás naozaj nikto neobmedzoval. Považujem to dokonca aj za ideálnu psiu dovolenku, lebo sa nám za celý pobyt nestalo, že by na nás niekto krivo pozrel alebo nás nebodaj upozornil, že pes niekam nesmie. Psy sú všade a všade si ich nikto nevšíma. V reštauráciách, v prístave, na lodi, v parku i na pláži. No nikde nebol ani jediný psí exkrement. Nezbierať som pristihol len jednu východnú (pôvodne) Nemku a aj ten hnedý valček na druhý deň zmizol. Nevidel som ani žiadne odpadky, Chorváti sa o svoju krajinu starajú.
Keď už sme kvalitu obsluhy sprepitným vrátili do európskych „noriem“, cítili sme sa oveľa lepšie ako v mnohých drahých reštauráciách na Slovensku. Na rybie hody spestrené kalamármi a celkom dobrým čapovaným pivkom len tak nezabudnem. Ich kuchár sa narodil umelcom a na naše šťastie sa dal na varenie. Prejedol som sa, ako už dlho nie a vôbec mi nebolo zle. Prímorský vzduch a voda robia divy, stále som bol čerstvý, odpočinutý a s chuťou do jedla. Andrea celkom zabudla na svoju alergiu a môj chrbát sa ani raz neozval.
Zvláštnu štedrosť som zažil aj na Kornatskom WC. V kabínke bolo v sáčku zavesených 6 toaletiakov, pri umývadle som našiel asi päťkilový zásobník tekutého mydla a na každom stálo päť rolí kuchynských utierok. Norma je norma, kašľať na spotrebu. U nás by ste často nenašli ani jediný kus zo spomínaného.
Pochopil som, že ak chcem spoznať Chorvátsko, musím sa oblúkom vyhnúť „oficiálnemu“ hromadnému turistickému businessu a spoznávať ho na vlastnú päsť. Ale to nevadí, vlastne som hľadal kľud a svoj vytúžený reset. Našiel som ho v slanom náleve, v slnku, počas siesty po dokonalom morskom obede, pri plavbe na ožiarenej modručkej hladine a najmä v uvoľnenosti, ktorá tam vládne.
Reset
Ešte vám dĺžim jedno vysvetlenie. Jadran nudi uživaj neznamená užívaj jadranskú nudu, ako by sa podľa prostrednej časti textu mohlo zdať. Tieto slová som začul v jeden upršaný deň, keď som si zapol TV a bežal klip k pesničke "Tu na jugu" s týmto chytľavým refrénom, a slovko „nudi“ som si preložil ako nuda. Veď aj kuny sú naozaj kuny (Ale predstavte si, že by ste platili potkanmi). No keď sme dorazil domov a naštartoval som internet, chorvátsky slovník online mi prezradil, že správny preklad „Jadran nudi uživaj“ je vlastne „užívaj, čo Jadranu ponúka“.
Táto nechcená slovná hračka dokonale vystihla moje prvé, a vlastne celkom príjemné, stretnutie s "Hrvatskom" a tak, ak budete mať niekedy tú možnosť, želám aj vám:
Jadran nudi uživaj!
