Pekné sobotné popoludnie som priateľke a mne chcel ešte spríjemniť pozvaním na obed. Do reštaurácie, kde chodím často, je tam skvelá obsluha, štýl a výborné polievky pre dvoch, šiel som na istotu. Mám rád, keď ma obsluha pozdraví pri vstupe aj odchode, účet dostanem diskrétne na tanieriku a sám sa po jedle teším, že čašníčke poviem, ako dobre mi chutilo. Veď nech majú spätnú väzbu. No hej, je mi jasné, že ich zaujíma táto väzba iba v podobe bankoviek a mincí, ale tak gastronomický boh je mi svedkom, že ak som spokojný, pod 10% sprepitné neklesne, takže zasa ma aj môžu mať celkom radi, nie?
Signály blížiacej sa katastrofy sú často nenápadné a až pri premietaní si minulosti sa človek buchne do čela: že som to nevidel!
Nepozdravili!
Nie som detailista a ani sa zasa tak často nenaštvem a už vôbec nepatrím medzi hostí, ktorí sa tvária nevrlo a dôležito. Asi si ma nevšimli. Pri druhom signále ma však zarazilo už vtedy na mieste.
"Koľko kúskov chleba budete chcieť? Štyri alebo päť?"
A ja viem? Je stresujúce to predpovedať! V duchu som oslovil svoje prázdne miesto v žalúdku, no napriek nervóznemu poťukávaniu čašníčkiných prstov do plechovej tácky, sa mi odpoveď nezjavila. Nakoniec, pri polievke za 75 korún a hlavnom chode, ktoré začínali na dvoch stovkách, by som očakával, že na účte nájdem hromadnú položku „couvert“, ktorá bude obsahovať hoc aj celý bochník chleba, všelijaké polozaschnuté octy a omáčky, nejaké to špáradlo a kopec servítok. Tie preto, aby som mal čím zotrieť džús z nohavíc, ktorým ma vzápätí čašníčka veselo ošplechla. Zmohla sa na mumlavé „prepáčte“ a ja som ostal celkom v pohode, keďže značkový džús mal v sebe tak vysoký pomer pravého ovocia, že kvapky po vyschnutí ani nezanechali škvrny. Tomu hovorím „všetko zlé je na niečo dobré“, pozdravujem výrobcu nápojov Cappy prázdnych ovocia.
Utrpeniu však nemal byt koniec. Na otázku, akú minerálku majú, sme dostali odpoveď, že iba Evian, 0,25l za 60 Sk. Čítajúcim snobom a im podobným vypečencom predosielam, že mi momentálne nevadila cena. Aj keď si myslím, že vychádza iba z marketingu a potom ešte z faktu, že v krajine pôvodu to možno s minerálnymi prameňmi nevyzerá ružovo. Ale v štáte, v ktorom stačí zahodiť motyku do zeme a vytryskne nový minerálny prameň takého zloženia, o ktorom si Perriery a Eviany môžu snívať bublinky, pokladám ponuku „iba Evianu“ za zločin rovnajúci sa takmer vlastizrade. Prinajmenšom ekonomickej.
Dali sme si teda Evian, aj keď z kohútiku tu, „kdekade“ po dedinách, tečie zlatá studňa a naliať nám to prišla vymenená čašníčka. Pre istotu. Pomyslel som si čosi o tom, že každý máme zlý deň a vysoko kladne hodnotil výmenu. Prevádzkar urobil „nápravné opatrenie“, aby nedochádzalo k ďalšiemu poškodzovaniu, hlavne psychického, zdravia hosťa. Nová čašníčka bola oveľa lepšia. Keď totiž prevrhla fľašu, pardon flakónik Evianu, už bol našťastie takmer prázdny, takže nič hrozné sa nestalo. Keďže, na rozdiel odo mňa, personál ovláda metódy veštenia, tak ich využil - aby sa donesených presne 5 kúskov chleba nerozmočilo pri pravidelne sa po reštaurácii rozptyľujúcej nápojovej kvapaline, čašníčka prozreteľne chlieb nedoniesla.
Už nikdy.
Kuchár bol, zdá sa, pôvodný, jedlo nám chutilo. Škoda len, že v Eviane plávali malé biele kúsky čohosi, čo nechám na vašu fantáziu (na fľaši nestálo nič o „originalite zákalu“), ale že je v tom božská tekutina nevinne, nám došlo vtedy, keď sme si všimli, že pohár je špinavý aj zvonku. Od čohosi lepkavého a inej, oveľa výraznejšej farby ako bol fŕkajúci džús. Predpokladám teda, že šlo o kvalitnejší produkt.
Zapudil som v sebe myšlienku na Ameriku, kde by nám dali nový džús zadarmo, ak by sme rovno po toľkých kixoch nejedli celkom bez účtu.
Nie som pesimista, ani protiva. Dobré jedlo ma zasa naladilo, aj keď som pôvodne nemal v úmysle dozvedieť sa, ako syn čašníčky číslo jedna prepadá z matiky a manžel čašnícky číslo dva prišiel domov o druhej v noci a ogrcaný, ale nakoniec sa mi podarilo skočiť im do hlasnej, aj keď mne neurčenej reči, a pokračovať v konverzácií s partnerkou. Naopak, ja som pomerne tolerantný hosť, veď každý máme právo niekedy nebyť tak 100% (byť napríklad 3,5%) a tak, keď sa pôvodná čašníčka milo niesla s účtom na tácke, rozhodol som, že veľa sprepitného si nezaslúžia, ale tak zmierlivo, ústretovo, ba priam povzbudzujúco to predsa len zaokrúhlim na nejakú tú druhú desiatku hore.
Bohužiaľ, dvanásťkorunová položka s názvom „chlieb 4 ks“ zmenila môj postoj k dnešnej kixiáde. Pochopil som síce, že došlo k omylu, keďže džús prskajúca čašníčka robila účet, no netušila, že Evian rozlievajúca kolegyňa chlieb neservírovala, no zastávam názor, že ak už hosťa dvakrát polejem, tak si dám sakra pozor na ďalšie „omyly“, alebo to riešim americky jednoducho - nechcem po ňom peniaze vôbec. Takže som od účtu odpočítal jeden, druhý, tretí a štvrtý kúsok neservírovaného chleba, narátal takto upravený obnos na korunu presne do tanierika, a pri odchode im sucho oznámil, že chlieb, ktorý mi nedoniesli, si odratávam.
Miesto pozdravu len nepatrne prikývli s otvorenými ústami. Dnes pri vás bakchus nestál, pomyslel som si v duchu, a odniesol ponaučenie, že zmena, prechod ku konkurencii, nie je zákazníkove kapitalistické právo, ale povinnosť. Inak bude za blbca.
