Klient versus Dizajnér, prvé kolo...

V praxi to vyzerá takto: Klient sa skontaktuje s dizajnérom, že potrebuje vytvoriť napríklad internetovú stránku. Tí dvaja sa stretnú a klient prednesie dizajnérovi svoje požiadavky. V najlepšom prípade klient presne vie čo chce, aké farby, aké texty, aké obrazy a všetky tieto materiály aj dodá. V tom horšom prípade z úst klienta zaznie veta typu Nech je tá stránka niečo medzi stránkou punkovej kapely a stránkou banky. Aj uletená aj seriózna. Často klient ani sám nevie čo chce, len vie, že konkurencia to má, a tak to chce aj on. Problémom s webdesignom sa bohate venuje vo svojom blogu Miro Veselý , mňa však trápi úplne iná stránka dizajnovania. Vzťah Klient a Dizajnér.

Opäť podobná situácia: klient hľadá dizajnéra. Možno nájde nejakého v Zlatých stránkach a možno mu niekto odporučí svojho. V každom prípade si klient pozrie referencie dizajnéra, pozrie sa, či jeho štýl korešponduje s tým, po akom on túži. Klient si teda našiel dizajnéra, ktorého robota sa mu páči a chce ho najať na prácu. Na navrhnutie plagátov, reklamného spotu alebo webstránky. Predpokladám, že klient sa rozhodol na základe referencií. Navyše si najíma odborníka a nie šéfovho synovca. Takže vie do čoho ide. Lenže, má to jeden háčik. Dizajn je veľmi ťažko predajný artikel. Dizajnér v podstate predáva niečo neexistujúce. Iba myšlienku, nápad. Ale ešte nie hotový produkt. Navyše dizajn je príliš subjektívny na hodnotenie. V realite to potom vyzerá tak, že klient, ktorý podniká v oblasti informačných technológií, chce mať na svojej stránke zlatého budhu oblečeného v modrých rifliach. Čo má teraz dizajnér robiť? Taktne klientovi vysvetliť, že tento nápad nie je najšťastnejší, alebo má splniť do bodky rozkaz. Poviem to inak. Keď si klient najme právnika, málokedy mu kecá do roboty. Tiež som ešte nevidel pacienta na operačnom stole, aby diktoval chirurgovi, kde a ako má rezať. V dizajne to však možné je a deje sa to v podstate denne. Prečo? Pretože dizajnu "rozumie" každý, a tak každý do neho aj kecá.

Samozrejme, že tento problém má aj druhú stránku - ješitných dizajnérov. Jeden z mojich klientov raz prišiel za mnou s prosbou, že hľadá dizajnéra, lebo ten predošlý mu nevyhovoval. Opýtal som sa ho, prečo. Odpovedal mi, vraj ho vôbec nepočúval a vôbec sa ho nespýtal, čo on ako klient potrebuje. Vraj mu predniesol úžasnú myšlienku nadizajnovania jeho stránky vo Flash, kde by všetko blikalo a hýbalo sa. Len sa fešák zabudol opýtať, kto bude tú stránku navštevovať. Keby to bol býval spravil, dozvedel by sa, že stránka mala byť určená pre serióznych starších pánov, väčšinou riaditeľov galérii. Nuž aj to sa stáva. Veľa dizajnérov si myslí, že vedia najlepšie kresliť, že majú najlepšiu grafickú mašinu alebo že majú za sebou najviac klientov. Takže, máme pred sebou klienta, ktorý sa bohovsky rozumie do dizajnu a dizajnéra, ktorý si tiež myslí, že je majster sveta. Čo ďalej?

Mnoho hlavne mladších dizajnérov je veľmi urážlivých, ak klient spochybní ich nápad. Mnoho klientov je tiež príliš "rozumie" do dizajnu. Na konci dňa ide teda o to, aby si klient uvedomil, že platí odborníka (samozrejme nehovorím o šéfovom synovcovi...). A dizajnér si musí uvedomiť, že nie je v prvom rade umelec, ale podnikateľ. Predáva službu a klient má z tohoto biznisu výjsť spokojný, pretože on si tú službu objednal a platí za ňu. Ak to uráža estetické cítenie niektorého z dizajnérov, potom nech tento nerobí dizajn, ale sa radšej venuje umeniu. A klient nech preboha pochopí, že práve táto kombinácia farieb a typov písma sa k sebe jednoducho nehodí. A svet bude krásny, s krásnymi reklamami, spokojnými klientami a spokojnými dizajnérmi... voilá...