Názory su rôzne. Jeden robí extrémny šport pre machrovanie, druhý ho zasa robí pre uspokojenie vo forme adrenalínu a endorfínu. Sú aj takí, ktorí robia tieto športy, pretože sa chcú prekonať, či sa zlepšiť. Nie po fyzickej stránke, ale po stránke duševnej. Nájdu sa aj tzv. imidžisti, ktorí robia tieto športy len preto, lebo je to v móde.
Do debaty na túto tému sa dokonca začali miešať také veci ako náboženstvo a filozofia. Viem si živo predstaviť, že si niekto spraví zo svojej záľuby doslova modlu. Ale späť k podstate. Extrémne športy sú často považované za hlúpe a zbytočné riskovanie.Dobre, pre porovnanie si vezmime futbal. Kolektívna hra, ktorá sa dá hrať na rovnej ploche v podstate s akoukoľvek loptou, dva tímy sa pritom usilujú streliť súperovi gól. Teraz si vezmime napríklad skalolezca, ktorý lezie v mestskom prostredí po budove bez istenia. Miera rizika sa môže zdať väčšia pri skalolezcovi, ale zdanie niekedy klame. Skalolezec, ak si je vedomý rizika, ktoré podstupuje a správne zhodnotil svoje sily na jeho minimalizáciu je možno menej ohrozený ako futbalista, ktorého môže zoťať bez úmyslu spoluhráč. Nie, nechcem vyvyšovať jeden šport nad druhý, ide mi len o porovnanie miery rizika. Alebo si môžeme položiť aj takúto otázku? Prečo niekto vymyslel šport, pri ktorom chlap naháňa loptu, aby ju v zápätí zasa odkopol preč? Alebo prečo človek vobec niekam lezie? Mám nato jednu stručnú odpoveď, ktorú vyslovil Sir Edmund Hillary, keď sa ho pýtali, prečo vôbec liezol na Mt. Everest. Jeho odpoveď znela: Lebo je...
Extrémne športy, i keď to tak možno nevyzerá, sú o rozmýšlaní. Človek síce môže liezť na budovu pre machrovanie, ale v konečnom efekte, keď sa už v tej výške ocitne, nebojuje o obdiv, ale proti sebe samému. Prekonáva seba. Nie svalmi, ale myslou. Pretože bez mysle sa sval nepohne.
Nedávno som bol na tréningu, zohnali sme odrazovú trampolínu a perfektne si zalietali, doslova sa vybláznili na saltách a podobných trikoch. Čistá radosť z pohybu. Sústredenie prišlo akoby samo. O týždeň neskôr som bol opäť na tréningu, avšak so zlou náladou a celý rozmrzený. Nič sa mi nedarilo, žiadna radosť. Musel som naprv uvoľniť mysel, aby mohlo telo začať ako-tak fungovať a robiť to, čo som od neho chcel. Reálne som síce robil niečo, čo ľudia nazývajú extrémne, ale v podstate jediný extrém, ktorý som v tej chvíli cítil, bol boj so sebou samým.
Čo z toho všetkého vyplýva? Že extrémne športy sú extrémnymi neprávom. Treba pri nich rozmýšlať rovnako ako pri ktoromkoľvek inom športe. A extrémne by som ich nevolal pre neuveriteľné kúsky, akými sa prejavujú, ale pre ich samotnú podstatu: že človek ide na hranice svojho chápania, na hranice svojich schopností a niekedy to skúša aj ďalej. Alebo ako vraví jeden adrenalínový slogan: For most games you need a ball. For real sports, you need two...
