Deň 4.
Otváram oči. Som v posteli a veci sa sušia. Som hladný. Budík som si dnes nenatočil, lebo Mišo má docestovať až pred deviatou. Včera sa mu nakoniec podarilo ukecať pani, u ktorej pred časom býval. Súhlasila, že mi nachystá izbu na jednu noc. Znamenalo to však prejsť ďalších päť kilometrov z Dediniek. Ešteže to bolo správnym smerom. Hodinky mi zastali na 51 kilometroch. A teraz zobrazujú správu: K… zaspal som!
Tak ja to ťahám až sem, aby som nám ukrojil čo najviac z trasy, aby nám ostala teoretická šanca prejsť to, a on zaspí! Samozrejme, že sme sa pohádali! Rýchlo a efektívne. Nakoniec, ak by som sem včera neprišiel, tak by som ho zaspatého čakal v Čingove. Bude to pre nás skúška. Tak dlho sme ešte spolu nešli. SNPčku sme dali osve, GSB som šiel minulý rok zväčša sám a najdlhšiu túru spolu sme absolvovali vo Východných Karpatoch, kde sme strávili 9 dní. Temperament nám obom nechýba, ale inak už 30 rokov fungujeme v pohode. Spolieham na to.
Rýchlo sa cez roztržku prenášame a ja korigujem trasu. Na červenú po SNPčke už nebude čas. Na výstup na Kráľovu hoľu a nocovanie na Andrejcovej už tobôž nie. Strihneme to cez Stratenú a Dobšinskú ľadovú jaskyňu do Telgártu.
A tak kráčam pomaly na Dobšinský kopec. Raj je rozkvitnutý, všade kypí život, celý les navôkol bzučí a čviriká. Na oblohe sú zvyšky včerajšieho slnka. Od Kráľovej hole mu už zvonia ťažké čierne oblaky. Mišo má prísť tesne pred obedom. Nechce sa mi posedávať na zastávke na Kopci. Nie je to prívetivé miesto. Radšej sa vyberám do Stratenej a Mišovi píšem, nech vystúpi tam. Stratená stále spí. Žiadna krčma ani obchod. Všetko je zavreté. Na zastávke vidno z diaľky batoh. Spoza neho zrazu vyskočí týpek v zelenom klobúku. Mišo.
Obyčajne chodievam rád sám. Ak mám ísť s niekým, som dosť prieberčivý. Moja skúsenosť. Idem sám, som disciplinovanejší a zájdem viac. Vstávam skoro, nepredlžujem si pauzy, mám vlastné tempo a som ticho. S Mišom si však v týchto veciach rozumieme. Jediné naťahovačky vznikajú, keď príde reč na balenie a váhu batoha. On je tradičnejší, ja to zase beriem trochu naľahko. Aj túto dilemu však máme v podstate... No proste, každému, čo je jeho.
V skutočnosti to bolo necelých 20 kilometrov do Telgártu. Menšiu starosť nám robila búrka, ktorá sa mala ukázať tak o 3 hodiny. Malou úžinou prechádzame k Dobšinskej ľadovej jaskyni. Aspoň nám tak nečakane pribudla na ceste ďalšia perla. Je však pondelok a vtedy sú múzeá a expozície čo? Zavreté! A s nimi všetky bufety, obchody a stánky.
Mišo už našťastie priniesol varič. Ten môj sa pokazil v tej najnevhodnejšej chvíli. A tak varíme, rozprávame, čo sa dialo posledné dni a čo nás čaká.
Mapy sú pri plánovaní jedna vec. Druhá je, že spravidla na každých plánovaných 30 kilometrov mi ešte zostáva 5 reálnych navyše. A to nie je všetko. Už teraz sa celkových 15000 metrov prevýšenia, ktoré mi avizovala mapa zdá byť veľmi optimistický predpoklad. Ani dĺžka, ani výška však v tomto prípade neurčuje náročnosť túry. Je to počasie. A predpoveď je nedobrá.
Búrka sa prvýkrát ozýva ešte riadny kus pred Telgártom. Je ďaleko, ale drží nás v strehu. Sem-tam na nás spadne zablúdená kvapka. Lúčime sa so Slovenským rajom a mierime na úpätie Kráľovej hole. Čakajú nás ozajstné hory!
V Telgárte hrá okolo 16:30 obohraná slovenská platňa. Reštaurácie zavreté, obchody zavreté a brána do Nízkych Tatier pustá.
- Ťažký život na Horehroní! zhodnotil to miestny.
Prekrúcam očami. Našťastie sme mali dohodnuté dve postele na turistickej ubytovni. Mišovi sa naveľa podarilo nájsť hotel, ktorý by mohol byť otvorený. A veru, načapovali nám v ňom plzenské pivo! No vlastne, teta ho asi 20 minút mučila a priniesla nám ho už úplne mŕtve. Keď sme vychádzali na terasu, zakričala za nami, nech neodchádzame. Že už nám týra ďalšie. Len dodám, že keďže sme prišli o 19:12, bolo to presne 12 minút po tom, ako zavreli kuchyňu.
Deň 5.
Ráno sa otvorili brány oboch obchodov. Mohli sme tak vykonať dôležitý konzum pred hrebeňovkou. Plán bol štandardný - Nízke Tatry za 4 dni. Počasie sa zatiaľ držalo, o desiatej však malo začať liať. To si ale človek nikdy nechce pripustiť. Až kým, pravda, nevyťahuje nepremokavú bundu a nebalí batoh do pláštenky. Tak to aj bolo, dážď prišiel na minútu presne, práve keď sme stúpali schodmi pod elektrickými stĺpmi. Tento známy úsek výstupu na Kráľovu hoľu sa pomaly menil na potok. Výškou začala teplota rýchlo klesať.
Mám rád tento kopec. Vždy bol ku mne dobrý. Nezažil som tu nikdy vietor, búrku, ani dážď. Dnes mu, tuším, splatím svoj dlh. Ochladenie je už výrazné a výhľad nulový. Keď vystúpame nad Zubrovicu, je nám hneď jasné, že na vrchol nemá význam šliapať po značke. Je to totálny močiar. Berieme to nekonečnou asfaltkou, kde naše tenisky nemusia prečerpávať litre studenej vody. Kráčajúc 10 metrov od seba sa ledva vidíme. Teším sa na polievku hore v núdzovke.
Nuž ale, opäť márne. Núdzová miestnosť na Kráľovej holi je zavretá! Vytuším to akonáhle zazriem pár schúlený pod úzkou strechou pod vysielačom. Miesta je našťastie viac ako sa zdá, a tak mladým prekazíme romantický obed. Som úplne premočený a keďže sa tu asi chvíľku zdržíme, neváham ani na okamih a prezliekam sa do suchého trička a mikiny. V provizórnych podmienkach sa pustíme do varenia sáčkov a čaju. Po chvíli sa k nám ešte pridajú dvaja Česi, ktorí minulú noc spali na tej istej ubytovni.
Aj suchý outfit tu má svoje limity a mňa začína zvierať chlad. Musíme sa pohnúť. Mišo sa smial z mojich merino rukavičiek, ktoré som si vzal na "letnú turistiku". Ako sme opustili miesto pod strieškou pochopil, že to vôbec nebol zlý nápad. Zima mnou lomcovala na prvých metroch tak, že od drkotania zubov mi rozostrilo pohľad. Predýchal som, ale vďaka neustávajúcemu dažďu som bol v okamihu opäť celý premočený. A to je ono! Letíme cez Orlovú, Bartkovú a krajina je fuč, v hmle. Ale priestor nie. Cítite ho. Vnímate, ako doň prebiehajú vaše myšlienky a viac sa nevracajú. Až zrazu nie je žiaden diskomfort. Len čistá radosť.
Keď dorazíme na útulňu Andrejcová, prestane pršať. Aj toto je ono.
Kedysi to bola chatrč s obrovskou dierou v zemi, ktorá chcela byť asi pivnicou. Teraz je z Andrejcovej malá oáza. Vzácny voľný čas využívame na čítanie kníh a skúšame nepočúvať dišputy spolubývajúcich o tom, či je to zajtra 1400, alebo 1900 výškových metrov. Večer je pokojný. Len tie Tatry! Som pomaly v tretine a ešte som ich nevidel. Nevadí, dnes to malo čaro. Áno, ja vlastne rád chodím v daždi, hmle a chlade. Na hrebeni pred nimi ušli všetky myšlienky. Zaspávam preto pokojne.
Deň 6.
Do prechodu Nízkych Tatier patrí aj nie veľmi populárny úsek zo sedla Priehyba na útulňu Ramža. Následne vás čaká prekážková dráha v podobe popadaných stromov na Čertovicu. Poviem úprimne, nerád tadiaľ chodím. Až na záhrady na Kolesárovej nie je veľmi čo obdivovať. Je to taká tranzitná etapa - človek je v tranze. Deň mu ubieha ani nevie ako. Len pred Čertovicou sa zdá byť chvíľu nekonečný.
Mišo sa tu niekde v priestore plahočí s odviazanou rolničkou. Jeho veľký batoh neustále šuchotá o kosodrevinu. Je tu neuveriteľne vlhko. Na hôľnych vrcholoch zaveje z času na čas severák. V tom momente z nás vytrasie všetko teplo. Keď potom odíde, znovu sme ako na grile. A znovu do vlhkej kosodreviny. No čo vám poviem? Takto to tu plynie.
Pred Ramžou po X-tý raz zle odbočíme. Viem ale presne, ako pokračovať, a tak sa neobťažujeme vracať. Útulňa je zatiaľ prázdna. Obďaleč si rozkladá tábor nemecký pár. Mišo vybehol pre vodu, ktorá je pár minút odtiaľ. Keď ju budete hľadať a už si začnete myslieť, že idete pridlho, choďte ešte kúsok ďalej.
Stretávame ešte dvoch chalanov v protismere. Jeden z nich má za opaskom sprej na medvede veľký ako hasiaci prístroj. Keby sa netrepal do lesa na večer, mohlo sa mu ísť azda ľahšie.
Domeditoval som to až sem. Do sedla, v ktorom je opäť všetko zavreté, len malý domček horskej služby svieti.
Deň 7.
Ach tie zjazdovky! Ale táto je rýchla a potom vás čakajú miesta, ktoré patria na Slovensku k najkrajším. Popoludní hlásia lokálne búrky. Uvidíme, nechceli by sme byť lokálne hromozvody. Našťastie máme cestou dve oázičky - Štefáničku a niečo, čo bývalo Kamennou chatou. Po tú prvú je to prechádzka záhradou. Kvety aké nevymyslíš, duniaca riava niekde zospodu, snehu kde-tam a výdatný prídel slnka. Na Štefáničke hútame. Čert ber toto rozhodovanie nad meteo radarom! Jedna búrka príde už o chvíľu na Chopok. Kým tam prídeme, mala by byť preč. Druhá má prísť spoza nás a na Chopku by mala byť optimisticky o 2 hodiny.
Okamžite vyrážame. Všetko je v poriadku po až po Krúpove sedlo. Tam zbadáme plaziť sa z juhu na hrebeň obrovský ťažký mrak. Zároveň máme výhľad na Chopok a tam sa ženia všetci čerti z okolia. Nastavujeme dažďový mód a rýchlo pokračujeme.
V určitej chvíli však musíme spomaliť. V opačnom prípade by sme vtrhli do búrky pred nami, ktorá sa tam akosi zdržala. Našťastie Ďumbier zatiaľ držal tú, ktorá nás naháňa. Vietor je už dosť silný, ale fúka prevažne od chrbta. Keď sme už trochu vyššie zastanem a obzriem sa za Mišom. Tá hrôza za nim ma na chvíľu zhypnotizuje. Akoby sa jedna búrka rozhodla vyhnať druhú z kopca. A darilo sa jej to znamenite. My sme sa zatiaľ nachádzali v jedinom možnom, relatívne pokojnom, okne. Ale museli sme švihať. Jaj a či je to do kopca na ten Chopok! Stihli sme to na Kamienku. Tam začína riadny lejak.
Kým sme sa usadili, úplne sa zotmelo a do okien začal trieskať ľad. Tak toto sa podarilo! Sledujeme ako dobiehajú iní turisti s vystrašenými pohľadmi. Niektorí to schytali od oboch búrok. Našťastie sú všetci zdraví. Najväčší nápor síce ustáva, ale nedá sa povedať, že by sa počasie zlepšovalo. Máme čas na poriadnu kalorickú bombu. Lenže veľmi rýchlo si začne človek privykať na pohodlie. Ak chceme na Ďurkovú, musíme to uťať.
Vonku je porovnateľný nezmysel, aký nás stihol na Kráľovej holi. S tým rozdielom, že tam predtým nepadali krúpy. Takže tentokrát je ešte chladnejšie.
Tento vlhký chlad vie úplne paralyzovať. Treba len zhlboka dýchať a sústrediť sa na rytmus. Nemyslieť na nič, len sa upriamiť na svoj dych a kroky. Postupne sa to zlepšuje. Dereše sú, ako Mišo vraví, "hovädial". Ťažká hmla, ktorá sa chytá každého milimetra tkaniny sa po chvíli mení na hustý dážď. Ale len na okamih. Hneď na to ustane a miesto kvapiek padajú asi minútu snehové vločky. Následne hmlu úplne odfúkne, svieti slnko a nad nami vychádza dúha. Na poslednom kilometri sme prežili 3 ročné obdobia. A kdeže je ešte Ďurková!
