Thru-hiking sa dá do slovenčiny voľne preložiť ako diaľková turistika. Určite ste mnohí minimálne počuli o Ceste hrdinov SNP, či púti do Compostely. Tí šťastnejší ich mali možnosť aj prejsť. Minimálna dĺžka túry nie je definovaná, ale spravidla ide o niekoľko týždňový, v niektorých prípadoch dokonca niekoľko mesiacov trvajúci pochod. Minulý rok som sa u našich severných susedov podujal prejsť trasu zvanú Główny szlak Beskidzki.
GSB vedie krásnymi poľskými horami, z ktorých hrebeňov sa niekoľko dní kocháte výhľadom na severné svahy Tatier. Bolo by to na samostatný seriál, ale práve tam sa udialo niečo dôležité pre tento príbeh. Napadlo mi totiž, že by bolo dobre obehnúť Tatry dookola. Na moje prekvapenie, nenašiel som po podobnom prechode, až na nejakú cyklistickú trasu, ani zmienky. Tak som sa ho rozhodol vytýčiť a naplánovať sám.
Túra by mala mať okolo 500 kilometrov a musí prejsť čo najväčším počtom kultúrnych, historických a hlavne prírodných checkpointov. Keďže je to okruh, vyplýva z toho pár výhod. Začiatok a koniec je možný kdekoľvek, kde vám to najviac vyhovuje. Ak máte k dispozícii auto, tak sa k nemu proste vrátite a odpadá tak často nepohodlné cestovanie na začiatok, resp. z konca túry. Vybrať si smer je potom už len čerešnička na torte.
Deň 1.
Môj prvý špendlík sa zapichol v dedinke menom Lesnica v Pieninách. Trasu som plánoval cez Spišskú Maguru, Levočské vrchy, rokliny Slovenského raja, hrebeň Nízkych Tatier, Veľkofatranskú magistrálu, Malú Fatru, Oravu a poľské Beskydy. Skončiť som mal opäť v Lesnici. Tú som si vybral preto, že to tam poznám a časovať som to musel tak, aby sa po 3 dňoch ku mne mohol z Prešova pohodlne pripojiť môj parťák Mišo. Mapa ukazovala 500vku takmer na meter presne.
Z Bratislavy som v ten neskorý májový štvrtok vyrazil pomerne neskoro a do Lesnice som docestoval až o 9 večer. Nestihol som kuchyňu v penzióne, a tak som sa pustil do zásob, ktoré som mal nachystané na zajtrajšie ráno. Spal som minimálne, lebo pred takou túrou mám vždy v hlave veľa nezodpovedaných otázok. Nie je to stres, ani cestovná horúčka. Človek je skôr zvedavý, aké to všetko, čo pár týždňov plánoval, bude.
A začiatok bol idylický. Kto niekedy videl májové Pieniny, vie o čom hovorím. Rozkvitnuté lúky, nádherná, trikrát korunovaná panoráma a vľúdne, už skôr letné, počasie. Len Tatry akoby svojimi tmavými končiarmi roztrhali nebo. Lesnické sedlo, inokedy plné fotiacich sa turistov, je úplne prázdne. Teta v stánku vraví, že ešte nezačala sezóna. To som ešte netušil, že čím skôr si na túto výhovorku zvyknem, tým lepšie. Počul som ju odvtedy ešte veľakrát. Teta mi otvorila pivo, ale nepodala mi ho. Nervózne čakala, kým sa jej spustí registračná pokladňa. Chvíľku ticha prerušila konštatovaním
- Chodia aj po horách. Daňováci! - dodala.
Pochopiteľne, pomyslel som si. Teta sa následne pustila do podobenstiev:
- Ja musím platiť za každú lízanku a cigán dostane len tak!.
Od okienka som odišiel so zdvihnutým obočím a padnutou penou.
Tatry boli neustále v búrke. Jej jedovaté jazyky však šľahali z bezpečnej vzdialenosti. Rozhodovanie sa, či ísť naproti takému nečasu nie je nikdy bez rizika. Našťastie sa nateraz rozhodovať nemusím. Pokračujem cez Veterný vrch - smer kúpele Vyšné Ružbachy. Práve na kopci sa začína meniť tlak. Aj som chvíľu váhal, či ísť cez vrchol. Počasie však bolo zhovievavé. Prvé kvapky dažďa na mňa dosadli až v kúpeľoch. Cestou míňam večierku. Rozhodol som sa zájsť vedľa na kofolu a potom si nakúpiť. Ako sedím na terase, prichádza silná búrka a z oblohy sa valia hektolitre vody. Neustáva ani po hodine. Netrpezlivo kontrolujem oblohu. Čaká ma ešte nákup a hľadanie vhodného miesta na bivak.
Búrka skončila o 17:12, presne 12 minút po tom, ako zatvárajú večierku. Rozčarovaný pokračujem do Nižných Ružbách. Scenár sa opakuje s otváracími hodinami do štvrtej.
- A krčmu tu nemáte? Kričím cez cestu ujovi.
- Mali sme, ale už pol roka nemáme, boha jeho! Hrozil päsťou nad hlavou. Pokrčil som plecami, zamával a pobral sa na bivak niekde nad dedinou.
Deň 2.
Divokým porastom sa driapem do strmého kopca. Po niekoľkých nočných búrkach je každé steblo trávy mokré a ťažké. Ktovie, kde je značka. Svah je neúprosný a miestami si pomáham rukami. Kopec nakoniec ustupuje a horizont sa zbieha. Zdá sa, že som na hrebeni. Konečne!
Batoh kontrolujem automaticky. Pod pláštenkou nezmokol, nič som nestratil, ani nepotrhal. Niečo však v poriadku nie je. Spal som asi dve hodiny na verande akejsi chaty. Vyrazil som skoro a nemal som chuť na raňajky. Plánoval som sa dostať prv sem hore a najesť sa. A teraz? Akosi mi zviera žalúdok. V okamihu z neho putuje von aj tá tyčinka a zvyšok koly - jediné, čo som schmatol pri odchode. Toto nie je dobré, vravím si.
Po ďalšej hodine kráčania sa mi odkrýva vyrúbaný masív Levočských vrchov. Vinie sa po ňom oranžová cestička. Je to ešte celkom vysoko.
Vyťahujem itinerár. Tuším, že napriek ťažkému výstupu budem musieť ísť dole. Neviem síce, čo sa deje, ale vcelku trpím a som sám. Ale ako to môžem spraviť? Som na ceste len druhý deň! A čo poviem Mišovi, ktorý si zariadil opušťák a má sa ku mne pridať? Čo som si to zas vymyslel? Aké okolo Tatier?!
Asi som tam v týchto dilemách sedel dlho. Medzitým slnko rozpustilo posledné zvyšky ranného oparu a začalo nepríčetne páliť. Musím sa pohnúť. Ale ktorým smerom? Postavím sa a uvidím. Hneď na to zisťujem, že hore to veru nepôjde.
Na zostup som našiel v mape jednu bohom zabudnutú trasu. Vedie do dediny menom Lomnička. Bola to najbližšia civilizácia. Po pár metroch som sa zmieril s tým, že tá trasa existuje asi len v mape. Môj zostup sa teda opäť o niečo predlžuje. Ako tak bojujem s každým krokom, objavujú sa vo výhľade prvé strechy. Paráda, možno nezomriem! Dokonca som v tom vytržení zrýchlil krok.
Keď som dorazil do dediny, privítala ma osada. Veľmi rýchlo som si uvedomil, že celá táto dedina, čítajúca vyše 3000 duší, je jedna veľká osada. Takže predsa zomriem?!
Bledší ako obyčajne som sa snažil nenápadne pokračovať. Márne. Podozrivý som bol hneď prvému malému chalanovi, ktorý vybehol z dvora. Ak sa to vôbec dá nazvať dvorom.
- Ujo, dáte mi vodu?
Nechce peniaze, ani sladkosti. Chce vodu! Prečo? Je to nejaký rozmar? Nechce ma obrať o všetko hneď?
- To jediné ti teraz nemôžem dať. Krútim hlavou.
O pár sto metrov ďalej som uvidel automat na pitnú vodu. Vtedy som sa zahanbil. Veď ja som mal stále ešte liter. A spomenul som si aj na tetu v Lesnickom sedle.
Všetko, čo príde teraz, beriem ako očistec za seba i za ňu, vravím si. Ako mátoha kráčam ďalej, ale slušne pozdravím každému decku a kývnutím hlavy naznačím, ak náhodou príde k očnému kontaktu s domácimi. Je mi zle. Zrazu zbačím veľký nápis na zelenom pozadí – Potraviny u Anny. Potrebujem tekutiny a cukor. Najlepšie v jednom. Musím sa reštartovať. Idem dnu.
V malej miestnosti ma za pultom víta elegantná dáma. Z každej strany je obložená poličkami, na ktorých je všetko. Od pečiva, cez sladkosti, nejaká zelenina, nápoje a drogéria.
- Prosím si niečo chladené.
Pani to zhodnotila na radler a s ľútostivým úsmevom mi ho podala. Chvíľu sme sa rozprávali. Pýtala sa, či som na turistike a čo ma sem privialo. Snažil som sa jej v skratke opísať ako si počínam.
- Ja nemám veľmi čas chodiť do hory. Poznamenala lakonicky. Veril som jej.
Dovnútra prišiel ešte jeden chlapík. Asi jej manžel. Nenápadne dohliadal na moju transakciu. Keď zbadal, ako pani Anne nechávam slušné prepitné, povznieslo to na duchu aj jeho.
- Dobrý skutok! vyhŕkol.
Radler som srkal po kvapkách. Účinkoval! Bolo mi jasné, že napriek dobrej skúsenosti, nemôžem v Lomničke nocovať. Najbližšie je Podolínec. Ešte pár kilometrov, to zvládnem. Vrúcne sa lúčim v potravinách a za spevu detí na dvore odchádzam. Cestou žiadny tieň, a tak asi po pol hodine prehodnocujem, či som sa predsalen neuponáhľal. Nuž, naspäť cesta nemožná, napred sa ísť musí!
Nekonečnou rozpálenou asfaltkou sa napokon dostávam do Podolínca. Na ihrisku práve vrcholí súťaž dobrovoľných hasičov. Všade rozvoniavajú klobásy. Berú ma z nich mdloby. Sadol som si obďaleč pod veľkú lipu a asi som zadriemal. Celý môj postup, ba dokonca dnešný večer, bol stále otázny.
Treba ísť ďalej. Nemôžem prísť domov po dvoch dňoch. To je na smiech! Naveľa som sa rozhodol presunúť dopravným prostriedkom do Levoče a začať tam, kde som mal v pláne dnes skončiť. Ako sa mi v autobuse polepšilo, rozhodol som sa posunúť kúsok späť a začínať v Levočskej doline. Znamenalo to, že vynechám z plánovanej trasy asi 20 kilometrov. Tie som si však sčasti dobehol dobrodružstvom cez Lomničku. Znamenalo to tiež, že ma zajtra do splnenia pôvodného plánu stále čaká vyše 50 kilometrová túra. A to predsa v tomto stave nie je reálne.
Deň 3.
Slnečných dní by som na celej tejto ceste napočítal na prstoch jednej ruky. Začalo to rozprávkovými Pieninami, pokračovalo mordou do Podolínca a dnes mali teploty vrcholiť. Levočskú dolinu som si ani nestihol poobzerať a už som sa škrabal do lyžiarskeho svahu. Keď vedie trasa po lyžiarskom svahu, spravidla sa zadýchate. V strmine sa mi podarilo zostať suchý, hore na lúke však moje ľahké topánky nemali šancu. Orosená odmena.
Plavným hrebeňom som o chvíľu na Mariánskej hore. Podo mnou sa rozprestiera nedeľná ranná Levoča. Je tu úplný pokoj, len sem-tam prebehne prievan. To aby mi pripomenul, že sa nemám veľmi zasedieť. Návštevu baziliky som si však nemohol nechať újsť. Odchádzam s pokorou, ale nehodlám ustúpiť zo svojho trúfalého plánu. Podvedome som si trasu rozdelil na štyri časti. Levoča - Spišská Nová Ves - Čingov - Dedinky. Poslednú z nich som nechal otvorenú netušiac, ako na tom budem so silami. Ešte včera som sa videl na hadičkách a dnes to chcem dobiehať?
Po rannej spiritualite v Levoči ma čakal konzum v supermarkete a potom horúca realita. Šibeník väčšina z Vás pozná z tunela. Ono to nie je ani kopec. Je to taký lúčny pahorok s krásnym výhľadom na Levoču a Tatry. Ja však na ne nedovidím. Sú neustále v hustých mrakoch, z ktorých kde-tu niečo zabliká. Ale kto by sa tu kochal? Poludňajšie slnko je čoraz nástojčivejšie, netreba sa promenádovať dlho. Cesta klesá na chvíľu do lesa plného múch. Asi im voniam, lebo sa ich neviem zbaviť až po Harichovce.
Spišská je konečne na dohľad. Dám si tu pauzu. Mal by som niečo zjesť, lebo raňajky boli stále nasilu. Ovsenú kašu som zdolával pol hodiny. V reštaurácii na námestí si objednávam slepačí vývar. Tanier sa ani nestačil dotknúť stola a už aj som si objednával ďalší. Čašníčka pobavene ťukla do tabletu. Rovnako rýchlo zmizol aj druhý. Doprajem si ešte desať minút bez náznaku pohybu. Potom hádžem batoh na plecia a pokračujem smer Čingov - Slovenský raj.
Trasa tu vedie po asfalte pri rušnej ceste. Na tomto úseku treba dať pozor, lebo značka prechádza tunelom, ktorý je navyše na veľmi neprehľadnej križovatke. Tretí úsek dnešnej etapy prechádzam v pohode.
V bufete v Čingove si dopĺňam hlavne sladené nápoje. Akosi mi teraz prospievajú. Mám pätnásť minút na rozhodnutie. Dám to cez ten kopec do Dediniek? Ostanem a kilometre doženiem neskôr? Ale kde neskôr? V Nízkych Tatrách, či dokonca v Malej Fatre? Musím to celé konzultovať, lebo zajtra sa ku mne pridáva Mišo. A zatiaľ stále nevie kde.
Ja: 15:32 - som v cingove a nechce sa mi tu koncit, je to este zhruba 20
Mišo: 15:33 - Nezabudaj ze este vcera si blul
Ja: 15:24 - mam dobry cas, do 21 je vidno
Mišo: 15:34 - Mas daco na trase keby si nevladal?
Ja: 15:34 - Geravy
Mišo: 15:36 - Mozno by si si mal oddychnut
Ja: 15:39 - mam 10 minut (slovom desat)
Ja: 15:42 - idem na to, mrkni mi tam nejaku cimru, ked mas cas
Nastupujem do prielomu Hornádu a už po pár minútach kráčam popod Tomášovský výhľad. Terén v prielome mi vždy veľmi vyhovoval a dovolím si tu aj bežať. Ide to svižne po stupačkách i schodíkoch, skáčem z kameňa na kameň. Mám pocit, že po dvoch vývaroch v Spišskej sa vo mne rozbieha lokomotíva.
Tomášovskou Belou sa dostávam na priehradu Klauzy. Napriek tomu, že ide o príjemné a v tejto hodine aj veľmi fotogenické miesto, nezdržiavam sa príliš. Ešte ma čaká na koniec dňa výdatný výstup na Geravy. Tam určite nebude nič otvorené, aj keď som to Mišovi v správe tvrdil. A tvrdil som mu aj, že je do 21 vidno. No nie v roklinách Raja.
Ak sa náhodou rozhodnete ísť túto trasu v smere hodinových ručičiek, môžete si vybrať ktorou roklinou by ste radi hore. Ja som si vybral Tomášovskú Belú, pretože ma vie rýchlo dostať do Dediniek a spolu s Veľkým Sokolom je to miesto, ktoré som v Raji ešte nevidel. .
A vlastne ako je na tom Mišo s ubytkom? Kontrolujem telefón, ale bohužiaľ… Zatiaľ sa mu v Dedinkách nič za normálne peniaze zohnať nepodarilo. Neznepokojilo ma to. Chcel som tam stoj čo stoj prísť a nocovať hoci na železničnej stanici.
Stmieva sa, veru. Začína to byť ťažké. 40. kilometer som minul a záverečný traverz so stúpaním na Geravy bola iba sila vôle. Hore na planine som síce predýchal, ale točila sa mi už hlava. Našiel som to tam pusté, presne ako som predpokladal. - Ešte nie je sezóna! skonštatoval prechádzajúci cyklista. A tak som sa nezdržal ani sekundu a okamžite padal do Dediniek. Ja tam snáď dnes naozaj prídem!
