Deň 8.
Dnešok budú preteky. Ako inak, hlásia búrku. Máme toho za včera dosť a nemusíme mať vždy šťastie. Keď sa z útulne vykopeme na hrebeň, pokojné ráno sa mení na fukoty. Ide sa však dobre, lebo oproti ostatným dňom je pomerne sucho. Zatiaľ.
Bežíme. Niečo nás podvedome ženie vpred. Prichádzajú slabé prehánky, ktoré sú do pár sekúnd preč. Keď sa to zopakuje asi 5x zisťujeme, že to len každý malý mráčik letiaci okolo, na nás nechá trochu vlahy. Akonáhle zazrieme z chrbta Veľkej Chochule Donovaly, začínajú sa od Prašivej valiť o niečo väčšie mraky.
- Myslel som, že sa chvíľu zdržíme. Nádejal sa Mišo.
Mávol som rukou. Nech len pekne pokračujeme.
Zjazd z Prašivej je intenzívny. Bežíme vkuse. V rukách nám vŕzgajú úbohé palice, topánky prichádzajú o dezén a stehná nás pália ako oheň. Je to zábava. Kamenistým padákom nás to stiahne postupne do lesa. Tam strmák nepoľavuje. Chvíľami mám pocit, že sa moje nohy ledva dotýkajú zeme. Vybiehame na čistinu v sedle, ktoré sa volá Hiadeľské. Stojí tu turistický prístrešok, v ktorom sa plánujeme naobedovať. Akonáhle doň vojdeme, začne liať.
Trasu som naplánoval cez kúpele Korytnica. A v ten moment nás veľmi potešilo, že nemusíme preliezať rozblatený nástup na Kozie chrbty. Trochu pookrejeme a lesnou cestou sme onedlho na mieste. Na mieste, ktoré ponúka jeden z najsmutnejších pohľadov na našu krajinu. Strácam slová.
Nenašli sme tam živej duše. Navyše sa prehnala očakávaná búrka. Nebola ani zďaleka tak intenzívna, ako by sme ju cítili hore. A bola poslednou. Úplne poslednou na našej túre. Následný, mimoriadne zablatený, výstup na Donovaly nám pomaly otváral novú kapitolu nášho putovania.
Deň 9.
Netušili sme, kde dnes večer skončíme. Uťať to na Kráľovej studni, ostať na jednom zo salašov po ceste, alebo ťahať Borišov? Kráľovu studňu sme dlho nezvažovali. Je príliš blízko a navyše mimo trasy. Salaš pod Suchým Vrchom a Mandolína sú tiež priskoro. A zájsť až na Borišov síce nie je problém, ale tam sme si ani neskúšali zarezervovať miesto. Pri plánovaní tejto túry je 9. deň už pomerne ďaleko a zatiaľ sa môže veľa vecí zmeniť. V našom prípade hlavne vzhľadom na počasie.
Volať tam teraz nemá význam. Ako poznám vyťaženosť chaty, je stopercentne plná. Za ňou sa na dlhé kilometre ponoríme do pralesov na hrebeni Veľkej Fatry. Preto je pre náš postup teraz Borišov kľúčový.
- Ideme tam naslepo, mieni Mišo.
- Snáď nás nevyženú. Veď prinajhoršom si vonku postavíme tarp. dodal som prežúvajúc čerstvý rožok pri vchode do marketu.
Spravili sme povinný konzum. Najbližšie si zásoby doplníme v Zázrivej. Čiže o 3 dni.
Staré hory sú dráha. Hore dole asi 500x a potom Krížna. Poznali sme predpoveď na ďalšie dni, preto sme si užívali každú slnečnú chvíľku. Najprv ideme cez lúky nad Donovalmi, neskôr vchádzame do lesa, ktorý sa neustále vlní. Miestami aj riadne strmo. Napríklad taký výšľap z Východného Prašníckeho sedla na Veterný vrch. Mimochodom, je to iný Veterný vrch, ako bol nad Ružbachmi. Menej okázalý, zato dožičí vám ten pocit, pre ktorý máme chodenie po horách tak radi.
Odtiaľ je to už len kúsok na lúky pod Krížnou. Keď je slnko, je tu stále veľa vreteníc. Vyhrievajú sa a takmer úplne splývajú so zemou. Treba dávať pozor kam človek šliape. Na Krížnu letíme. Je to strmák, ale čo sa budeme... Pomaly sa nám odkrýva hlavný veľkofatranský hrebeň. Všetky odtiene zelenej nás doslova oslepia. Toto je bezpochyby jedno z najkrajších miest na Slovensku a v širokom okolí. Človek ani nemá pocit, že chodí. Skôr, že sa tak nesie. Jednak sa celú cestu nevieme zbaviť myšlienky, čo len bude na Borišove.
Máme nacvičené všetky techniky presviedčania. Objednávame si večeru a pri platení utrúsime čosi o nocľahu. Dievča za okienkom s dlhými vlasmi a milým úsmevom zodvihne obočie. - No jasne, pošle nás kade ľahšie. Ideme do mokrého lesa pod tarp. pomyslím si.
- Dvaja na karimatku sa vojdú? zakričí vtom dievča kamsi do kuchyne.
- Jasné, pohoda! ozval sa hlboký mužský hlas,
Deň 10.
Ráno sa ťažko vyhrabávam zo spacáku. Čaká nás dlhokánska etapa pod Šútovské vodopády. Musíme prejsť Veľkofatranskú magistrálu, následne zísť z hrebeňa a spraviť nekonečných 10 kilometrov asfaltkou pod hrebeň Malej Fatry. Balenie a štart nám dnes chvíľku trvajú a odchádzame pomerne neskoro - o pol ôsmej. Počasie sa drží na vlásku. Topánky máme premočené asi po dvoch minútach. Do nitky. Na to sme si už zvykli. Pár sto metrov za chatou však musíme vyšliapať krátku, ale strmú rozblatenú pasáž, ktorá je husto zarastená mladinou. A tak po ďalších 5 minútach na nás nie je suché už prakticky nič. Keď vystúpame na hrebeň, výhľady sú ako za odmenu.
Po protiľahlých svahoch Ploskej sa pomaly plazia hore chápadlá inverzie. Akoby chceli celú horu stiahnuť do nepreniknuteľných mrakov. Takto malebne nám príroda ukazovala, čo nás o chvíľu čaká a neminie.
Kdesi na kopci s názvom Javorina končia hole, výhľady a ráno bez dažďa. Najprv len trochu popŕcha, no keď vchádzame do lesa, začína výdatne liať. Les je tu starý a mohutný, a preto k nám nepreniká ani zlomok vody, ktorú by sme schytali ešte pár minút dozadu. Je to čarovné miesto. Magistrála v pravom slova zmysle. Hrebeň je miestami dosť úzky, obrastený stáročnými stromiskami a cesta pripomína lesný tunel. Kopcov míňame neúrekom. Ocitneme sa na mieste, kde obrovské pováľané stromy hatia azda každých 5 metrov chodníka. Sú hrubé, klzké a ťažko sa preliezajú. Je to dosť namáhavé. Neostáva nič, len to vydržať. Asi po pol hodine je to preč a my sa už v totálnom monzúne približujeme ku Kľaku.
Naše pohľady na skalnatý vrchol si pamätám dodnes. Padnuté sánky a neveriacke pohľady sa upreli na svah, ktorý pripomína skôr hradné opevnenie. Takmer kolmo hore, a blato striedala šmykľavá skala. Rozmočená podložka sa navyše celá hýbala. Maximálne sústredení sme dofuneli až na vrchol. Ani sme si nevšimli, že obloha sa medzitým vyčistila a odkryli sa nám neskutočné výhľady na Malú Fatru a Ľubochniansku dolinu. Nevýslovná chvíľa.
Sedeli sme tam asi pol hodiny a nemohli sa nabažiť. Ťažko sa odchádza z tak úžasného miesta, ale Chlebová pyramída je ešte dosť ďaleko. Sranda vlastne iba začína. Zostup z Kľaku je jeden prerušovaný pád. Striedavo končíme na zemi. Najprv sa na blate šmyknem ja, neskôr na rozmočenú trávu zle šliapne Mišo. Zostup do doliny, ktorý by nám normálne nevzal viac ako 30-40 minút, nám teraz trval skoro dve hodiny. Vyzerali sme po ňom ako diviaky, ktoré sa práve vyváľali vo všetkej špine sveta.
V Nolčove sme sa odmenili pivom. Čaká nás ešte dlhá cesta za Šútovo. Oblohou sa preháňajú ťažké mraky. Víria sa okolo Chlebu a narážajú o jeho svahy.
Deň 11.
Miestni vravia, že ak nie výstup k Šútovskému vodopádu, tak Mojžišove pramene nás určite otočia späť. V týchto podmienkach vraj nemáme šancu prejsť. Pršalo celú noc a prší aj teraz. Celá dolina hučí rozvodnenými potokmi. Nie sme si istí, či sa máme vydať hore. Ak to však neurobíme a neprídeme dnes do Zázrivej, asi už nebude veľká šanca dokončiť náš okruh okolo Tatier. Nedá sa nič robiť. Je čas na plán B.
Napriek tomu, že nám odpadol ďalší checkpoint, zvolili sme schodnejšiu zelenú trasu. Po pár kilometroch v lese vyústi do nekonečnej a strmej zjazdovky. Aj tu však máme čo robiť, aby sme sa nešmýkali. Hmla hustne, vzduch chladne a dvíha sa vietor. Ťažko rozoznávame obrysy lyžiarskych chát a nakoniec prichádzame na Chatu pod Chlebom. Moderná chata, ktorá nám nateraz poskytne sucho a teplo. Páčilo sa nám to natoľko, že ani nevieme ako, strávili sme tu vyše dve hodiny. Na našu obranu však uvediem, že za tie dve hodiny by ste nepustili von ani psa.
Kilometrovo to totiž do Zázrivej nie je vôbec veľa. Avšak pri sieste sme podcenili podmienky na hrebeni. Výstup na Steny nám trvá asi pol druha hodiny. Na niektorých pasážach ani nevieme ako ďalej. Svah sa neúprosne zvažuje a ťahá každý krok dole. Zapierame sa o palice, vnárame ich do blata, hľadáme čo i len malé miestečko, kam položiť nohu. Aj keď sme už len pár metrov pod hrebeňom, rátame s možnosťou, že sa budeme musieť otočiť. Hore sa to ale ukáže byť trochu lepšie. Chodník je síce rozmočený, ale nie je tu toľko blata a žiadne výrazné stúpania a klesania. Aj tu však máme tempo ďaleko od normálu.
Poludňový grúň je kopec, ktorý je v hrebeni Malej Fatry skôr nenápadný. Kto si však niekedy vyšliapal žltú z Chaty pod Grúňom, vie čo je turistika. Boli sme nevýslovne radi, že ju tentokrát nemusíme absolvovať smerom dole. Boli by sme sa tam pozabíjali. Okrem toho má však Poludňový grúň ešte jednu osobitosť. Z jeho chrbta je asi najkrajší výhľad na Veľký Rozsutec. A ten dnes musíme iba obísť. Jeho južná stena je ešte týždeň v sezónnej uzávere. A úprimne, aj keby nebola... Dnes by ma tam nikto nedostal. "Zlý nápad" sú slabé slová.
Schádzame do Stohového sedla, kde si uvedomíme, že Stoh, ako náhrada za Rozsutec absolútne nepripadá do úvahy. Je už 5 hodín poobede a my sme tento výstup presedeli na Chate pod Chlebom. Budeme ho musieť pretraverzovať žltou. Šípim, že to nebude o nič ľahšie. Moje obavy sa potvrdzujú ihneď na výšvihu na Chrbát Stohu. Tento kratučký úsek nám vezme ďalšiu pol hodinu. Krok dopredu a šmýkačka späť. Začína to byť mierne stresujúce, lebo čas neúprosne beží a navyše nás každý meter stojí obrovské množstvo síl. A to ešte netušíme, čo nás čaká na traverze.
Pri rozcestníku chvíľku váhame, či tá zarastená jama je naozaj naša žltá značka. Zdá sa, že áno. Stále neveriacky krútim hlavou, pretože toto môže trvať večnosť. Husté a úplne premočené krovie strieda blato po kolená. Ešte stále sa snažíme zachovať dekórum, ale stojí nás to čas a sily. Mišo na chvíľu zaostal, a tak na ňho kričím, nech sa tomu poddá a ide cez blato hlava-nehlava. Na úzučkom chodníku je to bezpečnejšie, ako balansovať nad priepasťou. A určite rýchlejšie.
Zastavujem. Ocitnem sa pred žľabom, z ktorého trčí neveľká skalka. Tečie ňou nepatrný prúd vody, ktorý sa stará o to, že je neuveriteľne šmykľavá. Premeriavam si ju z každej strany skúmajúc, akým spôsobom ju bude najlepšie prejsť. Rozhodnem sa ju preliezť vrchom. Spočiatku to ide dobre, ale asi v poslednej tretine zisťujem, že ďalší úsek vyžaduje našliapnuť na uzučký vyčnievajúci kamenný pás. Došli sme. Toto neprejdeme. Nie v týchto topánkach. Neudržia nás tam. Snažím sa sústrediť, lebo miesto, kde sa nachádzam tiež nie je bohviečo. - Budem mať dnes šťastie? pýtam sa v duchu premeriavajúc vzdialenosti. Zatnem zuby, nadýchnem sa a skáčem na ten úzky pás skaly, od ktorej sa okamžite odrážam celou silou na protiľahlý svah. Dopadám tam so slušnou rezervou, ale aj napriek tomu sa inštinktívne chytám najbližšieho stromu. Nestíham sa ani zaradovať, hneď myslím na Miša, ktorý stále zaostáva. Čakám ho asi 5 minút a kričím na ňho z druhej strany, na čo sa má pripraviť. Rozhodne sa však pre iný spôsob, pôjde trochu nižšie. Otáčam sa, nemôžem sa na to dívať. Behom pár sekúnd je Mišo pri mne.
Celý traverz nám odkrojil ďalšiu poldruha hodinu. V sedle Medziholie nás však žiaden oddych nečaká. Leje ostošesť. Máme zvláštny pocit, že brutálna vlhkosť nám už lezie aj do batohov. Na diaľkovej túre hádam ten najhorši scenár.
