Básne Milana Rúfusa som začala spoznávat spontánne ešte v ranom detstve hlavne cez nášho vtedajšieho pána farára Janka Sucháňa, ktorý veľmi často citoval jeho nádherné básne vo svojich kázňach.
Začala som tak postupne objavovať prenádherny a tajuplný svet jeho čarovnej poézie, v ktorej sa zračilo síce aj jeho utrpenie a bolesť, ale a to hlavne, aj jeho obrovská dôvera v Boha, jeho optimizmus, láska k deťom, prírode.
Napadá ma práve text jeho nádhernej básne Deti sa modlia za Básnika:
Daj, Bože, nášmu ujovi tie najšťastnejšie slová.
Aby sa keď ich vysloví, sám s nami zaradoval.
Dopraj mu slovo blažené,
aby ním za nás riekol to, čo my rieknuť vládzeme len slzami a smiechom.
Veď ak tú báseň nezloží a pomýli sa v slove,
kto naše srdcia vyloží, kto za ne všetko povie?
Dohovorme sa Bože náš, a každý spravme krôčik:
Ty jeho slovám požehnáš a my mu dáme oči.
Vďaka Vám Majstre, za Vaše nádherné verše, ktorými ste nás vždy tešili a delili sa s nami o Vaše vnútro. Nech Vás Pán príjme v Nebi s otvoreným náručím a láskou.
Budete tu veľmi chýbať, ale Vaše nádherné Slová tu ostanú s nami navždy a verím, že aj ďalej po nasledujúce generácie.
V tom mojom srdci ostane na Vás stála spomienka.
