Patrila som k týmto žiakom aj ja. Matematika nebola práve moja priateľka a tak som potrebovala s ňou pomôcť. S láskavosťou a ochotou sa ma ujala a pomáhala mi pochopiť všetko to, s čím som mala problémy.
Keď som odchádzala na strednú školu, bolo mi veľmi smutno a myslela som, že už sa asi nikdy neuvidíme, ale veľmi som sa mýlila. Povedala mi, že si ma tiež obľúbila a rada by bola so mnou aj ďalej v kontakte. Keďže ja som už nemala ani starých rodičov, navrhla mi, že by chcela byť pre mňa takou "adoptívnou" Babičkou. Samozrejme, ja som s nadšením súhlasila. Počas môjho štúdia na strednej škole sme si posielali listy po mojom bratovi, ktorý bol ešte na ZŠ a tiež ho učila (dodnes mám jej listy odložené a rada sa k nim vraciam).
Radi sme sa aj osobne navštevovali, stretávali a dodnes sa navštevujeme. Veľmi ma povzbudzovala a dodávala mi silu a odvahu, keď som ja už nevládala.
V lete 1994 mi tragicky zomrel ocko - mal pracovný úraz (hoci Dopravný podnik to nechcel uznať), bol vodičom trolejbusu MHD a dostal počas jazdy ako 43 ročný mladý vodič akútny infarkt, hoci predtým absolvoval pravidelnú preventívnu prehliadku, na ktorej sa nič podozrivé neukázalo. Ostali sme teda sami s maminou, ja som mala 17 rokov, sestra 16 a brat len 12 rokov. Moja už vtedy Babička Zlatka ma naďalej s láskou psychicky podporovala a pomáhala sa mi vyrovnať so stratou ocka.
Veľmi ma podporovala aj počas diaľkového štúdia na RKCMBF UK v Bratislave, keď to bolo popri práci pre mňa veľmi náročné, lebo som nemala nárok na študijné voľno a tak všetky skúšky boli na úkor mojej 20 dňovej ročnej dovolenky.
Pred asi dvoma rokmi nastali ťažké chvíle aj pre ňu, keď jej lekári oznámili zákernú diagnózu Rakovinu a že musí absolvovať aj veľmi ťažkú a náročnú chemoterapiu.
Obdivovala som a obdivujem ju stale ako sa nevzdávala a nevzdáva. Chorobu si odmietala pripúšťať a aj počas chemoterapie nechcela oddychovať a chodila napriek tomu varovať svojich dvoch temperamentných vnúčikov, co dá iste zabrať nielen zdravému človeku a nieto ešte takto ťažko chorému. Vďaka svojmu optimizmu a nezlomnej vôli liečba dopadla úspešne a vyzerá to tak, že by to tak malo ostať aj naďalej a že nad chorobou úspešne zvíťazila. Prispeli k tomu určite aj jej nezlomná viera v Boha a odovzdanosť do jeho vôle, jej najbližší a priatelia a snáď svojou troškou možno i ja.
Spomínam si často na jej heslá, ktorými nám vlievala nádej a optimizmus: "Všetko zlé je na niečo dobré!", "Nikdy sa nevzdávaj a nenechaj sa zlomiť!" Dodnes mi stále pomáha vo všetkých ťažkých chvíľach a viem, že kedykoľvek sa na ňu môžem spoľahnúť, zavolať jej a ona mi dodá silu a myslí na mňa v modlitbách.
Je pre mňa nádhernou spriaznenou dušou a veľmi by som sa jej takto chcela za všetko to, čo pre mňa urobila poďakovať, za jej neustále priateľstvo a trpezlivosť so mnou.
Milá moja Babička Zlatka, ešte raz Vám za všetko veľmi pekne ďakujem a veľmi si vážim Vaše priateľstvo a podporu.
Človek málokedy nájde takúto spriaznenú dušu a ja som veľmi šťastná, že som ju vo Vás našla.
Nech Vás Pán naďalej chráni svojou mocnou rukou a vo všetkom nech Vám stále pomáha. Vďaka Vám za všetko.
S láskou Vaša "vnučka" Michaela
