Bolo to ešte asi v roku 2000, spievala som vtedy v jednej gospelovej skupine v Lamači a mali sme v ten deň vystúpenie v Marianke, pri Lurdskej jaskynke.
Nádherné počasie, krásna príroda a v tichu spievajúce vtáčiky ... a hore nad lurdskou jaskynkou hrajúce sa chlapča, ktorému vtedy nik nevenoval pozornosť ...
Zaspievali sme s kapelou pár piesní acapella a sadli sme si na pripravené stoličky na boku pri ďakovných tabuľkách na stene lurdskej jaskynky.
Pán farár mal príhovor a ja som bola už veľmi unavená a tak aby som sa udržala v bdelom stave neoprela som sa o stoličku. ...
Počas príhovoru zrazu dav ľudí, na chvíľu stŕpol a ja som nechápala prečo ... neskôr som pochopila :-))) Malé chlapča sa totiž hralo na kopčeku nad jaskynkou, tesne pri ďakovných tabuľkách umiestnených až do hora, na vrchu kopčeka. Zrazu sa mu podarilo jednu uvoľniť a tá práve padala a preto ten dav ľudí v tej chvíli tak stuhol ...tá tabuľka totiž padla na moju stoličku, na ktorej som práve sedela, presnejšie na operadlo, mala som šťastie, že som nebola oň opretá.
Zvláštna irónia, keby ma zabila tabuľka z mramoru z nápisom ĎAKUJEM :-)))
V tej chvíli pri mne stáli asi všetci Anjeli a myslím, že aj môj Ocko. Nebyť Božej ochrannej ruky, tak tu už dnes nie som ...
Kolegovia zo skupiny to komentovali, že už videli nado mnou biele holubice :-)))
Pýtala som sa neskôr Pána „Prečo si ma tu teda nechal, veď nemôžem mať rodinu - vlastné deti, nikoho doteraz nemám, čo teda odo mňa žiadaš?“ Odpoveď musím nájsť s Božou pomocou ...
