V Mladej Boleslavi sme zašli na hrad. V minulom storočí bol dôkladne obnovený, takže teraz vypadá ako novostavba. Najmä vnútri je ťažké nájsť historické detaily. Pripomína mi to Bratislavský hrad. Časť hradu slúži ako mestské múzeum. Malé, ale pekné.
Do Mladej Boleslavi sme nešli kvôli hradu, ale kvôli autám. Na kraji areálu mladoboleslavskej automobilky je nádherné múzeum vozidiel značky škoda. Okrem všetkých populárov, oktávií, či felicií, ma zaujal model (štúdia), ktorý vystupoval vo filme "Upír z Feratu".
Ďalšiu zastávku sme mail na Bezděze. Na tento hrad som chcel ísť už niekoľko krát, zakaždým však bol kvôli rekonštrukcii zatvorený. A o rok ho plánujú zatvoriť zas. Hrad sa vypína na vysokom kopci, na ktorý sa treba vyliapať pešo. Súčasťou druhej hradnej brány je "Čertova věž". V popredí je kaplnka krížovej cesty, v pozadí samotný hrad.
Bezděz bol postavený ako kráľovský hrad. Neskôr prešiel do vlastníctva šľachty, slúžil aj ako kláštor, aby ho v roku 1932 prevzal "Klub českých turistů". Tento klub zachránil viacero romantických zrúcanín českých hradov pred úplným schátraním. Od roku 1978 je hrad národnou kultúrnou pamiatkou.
Hradný areál. Fotené z hradnej veže, ktorej tieň zakrýva časť nádvora.
Mohutná hradná veža. Zvonka má tvar rotačného valca, avšak vnútri je murivo oveľa hrubšie dole, než na vrchu veže. Ako človek stúpa po točitých schodoch nahor, schodisko má stále väčší a väčší polomer.
Z veže je fantastický výhľad. Tá voda za lesmi je Máchovo jazero.
Ubytovali sme sa a večer sme sa vybrali na krátku prechádzku. Kdesi medzi rybníkmi sme našli nádherný oblúk starého mosta. Tvorí ho jedna jediná rada otesaných kameňov a vedie po ňom značený turistický chodník. Na pohľad sa zdá, že keď si na moste silnejšie dupnete, musí sa rozpadnúť...
Ďalší deň sme si pozreli ruinu hradu Sloup. Voľakedy dávno stál na pieskovcovej skale malý drevený hrádok, ktorý dobyli a vyplienili Švédi. Neskôr sa tu usadili pustovníci. Tí si začali tesať miestnosti do skaly, a tak je teraz hradná skala deravá ako rešeto.
V skale je vytesaný aj kostol. Iba jeho vežu, ktorou do kostola prúdi svetlo, pristavili.
Po obede sme si prezreli "rychtu", čiže dom rychtára, vo Víske u Kravař. Je to asi najväčšia drevenica v strednej Európe. Dom má dve obytné poschodia a trojposchodovú strechu, ktorá slúžila na sušenie a skladovanie chmeľu.
Pohľad z opačnej strany.
Z Vísky sme sa vybrali do Zubrnice. Nachádza sa tam skanzen a historická železnička. Lenže železničku voľakedy v zime zatvorili, opravujú ju, a v skanzene točili filmári. Zašli sme aspoň do Úštěku, kde sme si pozreli námestie a "Ptačí domky" talianskych robotníkov.
Večer sme sa, tak ako včera, kúpali v rybníku. Na jeho dne bol piesok a ešte aj 20 metrov od brehu siahala voda len kúsok vyše pása. Od chatky bol vzdialený asi 10 metrov. Tento obrázok je fotený tesne spred našej chatky. Na moje prekvapenie, komáre tam neboli.
Posledný deň sme si pozreli pokličky v Kokořínsku. Jestřebnické
aj Mšenské. Na ne sme už liezli s dáždnikmi v ruke, lebo pršalo.
Obrázok Mšenských pokličiek. Takto nejako vypadala čiernobiela fotka, ktorú som pred 25 rokmi videl v knihe "Sprievodca po Československu". Ten obrázok ma tak očaril, že som sa práve sem, na Kokořínsko, vybral na svoj prvý väčší výlet pod stan. Výlet som začínal v Liběchove a cez Českú Lípu, Ještěd, Špindlerův Mlýn, Teplicko-Adršpašské skály a Hronov som za 3 týždne pešo prišiel na Náchodsko. Teraz som sa s rodinou vrátil do tohoto kraja a zaspomínal som si na časy dávno minulé.
Z Kokořínu sme pokračovali do Liběchova, kde je barokový zámok. Voľakedy v ňom boli expozície Náprstkovho múzea, no teraz tam nie je nič. Zámok spustošila povodeň a chátra. A tak sme si pozreli kostnicu v Mělníku a po krátkej prechádzke mestom sme diaľnicami uháňali domov. Za sebou máme nádhernú dovolenku a už dnes rozmýšľam nad tým, ktorú oblasť Čiech navštívime o rok.
