Ako ide tá anekdota? Nuž, to bolo tak. Jeden pán z Karlových Varov sa rozhodol, že navštívi svojho príbuzného v Tokiu. Vlakom. Tak sa vybral na stanicu "Karlovy Vary, horní nádraží" a pýtal si lístok do Tokia.
- Jééjda, to ja Vám nedokážem predať. - vraví pani v pokladni. - Skúste "dolní nádraží".
Tak sa ten pán vybral na stanicu "Karlovy Vary, dolní nádraží". Lenže ani tam nepochodil. Pokladníčka mu vedela predať lístok iba do Prahy. Čo mal robiť? Vzal ho. Pôjde do hlavného mesta, a tam mu snáď budú vedieť predať lístok na zvyšok cesty.
Ale nevedeli. V Prahe si kúpil lístok len do Moskvy, v Moskve do Vladivostoku a vo Vladivostoku si konečne kúpil lístok do Tokia.
U príbuzného pobudol zopár týždňov. Keď sa blížil čas návratu, vybral sa na tokijskú stanicu. Roymýšľal, kam si má kúpiť lístok. Veď pokladníčka nebude vedieť kde je Praha, nieto Karlovy Vary. Hútal a hútal, no nakoniec sa rozhodol, že ju vyskúša.
- Dobrý deň. Prosím si lístok do Karlových Varov.
- Horní, anebo dolní nádraží? - ozvalo sa spoza okienka.
Vlani v novembri som šiel služobne do Krynice v Poľsku. Autom. Vlakom by mi to trvalo aspoň pol dňa, zatiaľ čo autom je to menej ako 7 hodín. Vyrážal som čosi po štvrtej. Šiel som na Sereď, Trnavu, Trenčín, Žilinu ... bola to poriadna štreka. Keďže nešoférujem často (nie som za volantom každý deň), tak som sa podchvíľou zastavil na krátky oddych. Prestávku pred Popradom som využil na tankovanie. Nato som pokračoval do Starej Ľubovne, prešiel som kopec a zastavil som sa v Hraničnom. Prečo? Lebo tu je krásny drevený kostolík. Vyhliadol som si ho pri svojej minulej ceste a teraz som dúfal, že si ho budem môcť pozrieť.
Auto som odstavil pred obchodom a podľa návodu na kostolných dverách som sa vybral hľadať pána, ktorý mi otvorí. Nebolo to jednoduché. Ale s pomocou náhodných okoloidúcich som ho našiel. Pán bol veľmi milý a súhlasil, že ma zavedie na prehliadku, hoci som sám. Len sa musel preobliecť.
Kým sa preobliekal, zarozprával som sa s jeho manželkou. Dedina Hraničné je obrátená do Poľska. Na hranicu je to bližšie ako do okresného mesta, do Starej Ľubovne, do ktorej sa navyše ide cez kopec. Nedávno im zrušili zopár autobusov, takže aj obyčajná návšteva lekára je pre miestnych ľudí problém. V dedine nie je veľa mladých ... proste, žijú tam "pánu Bohu za chrbtom".
Medzi rečou sa pani spýtala, skadiaľ som.
- Z Úľan. - hrdo som sa hlásil k svojmu bydlisku. Bývam v ňom iba pár rokov, ale naša obec sa mi páči. Samozrejme, nečakal som, že pani bude vedieť, kde to je. Veď žijem na opačnom konci Slovenska. V duchu som si pripravoval, ako jej vysvetlím, skadiaľ že to som. Ktoré mesto je najbližšie a ako to u nás vypadá. Lenže pani sa bez mihnutia oka opýtala:
- Z Veľkých, alebo z Pustých?
Len som zalapal po dychu.
Drevený kostolík v Hraničnom.
