Vlani sme boli na juhu Moravy a v okolí Žirovnic, tento rok sme sa vybrali na severovýchod Čiech. Prvé dva dni sme sa motali po okolí Náchoda.
Asi 5 kilometrov východne od Náchoda sa nachádza "Dělostřelecká tvrz Dobrošov". Tvorila súčasť opevnenia československých hraníc pred II. svetovou vojnou. Toto opevnenie pozostávalo z tisícov "Řopíkov", stoviek zrubov a niekoľkých pevností. Tu sa nachádza jedna nedostavaná sprístupnená pevnosť. Asi najviac ma zaujala informácia, že ju nestaval štát, ale súkromné firmy. (Išlo teda o čosi ako PPP projekt.) Pevnosť sa stavala s nákladom 42 miliónov korún, z čoho sa do vypuknutia vojny preinvestovalo 19 miliónov. Nebol to lacný špás. Na obrázku je delostrelecký zrub, v ktorom prehliadka končí. Počas vojny na tomto zrube Nemci testovali nové strelivo.
Z Dobrošova sme zamierili do "Babiččina údolí". Je to romantické údolie Úpy, v ktorom sa odohráva dej "Babičky" od Boženy Němcové. Kúsok za ratibořickým zámkom je starý vodný mlyn, ktorý naozaj stojí za prehliadku. Hneď vedľa mlyna je mandl s rekonštrukciou hladiaceho stroja. Oproti je súsošie:
Keď som bol v okolí Náchoda pred mnohými rokmi ako študent, v Dvore Králové som sa zarozprával so sympatickým chlapom. Padli sme si do oka a strávili sme spolu polovicu dňa. Keď som mu spomenul, že som bol v "Babiččinom údolí", tak sa ma spýtal:
- A víš, která ženská v okolí má nejtvrdší prsa?
- ???
- Babička.
Pár kilometrov vyššie, pri "Viktorčinom splave" je "Staré bělidlo".
Večer sme sa vybrali na Ostaš. Na kopci je nádherné skalné mesto. Hotové bludisko. Dolu na obrázku je križovatka. Treba tu zabočiť doprava, pričom po pár minútach človek príde zhora a zahne doľava.
Pieskovcové skalné veže.
Hneď pod Ostašom je "Slůj českých bratří". Je to poriadne dlhá, prielezná, horizontálna špára v skale. Tieto skalné veže sú naproti.
Kúsok za špárou je "Kočíčí hrad". Pieskovcový skalný blok, v ktorom sú priechodné pukliny. Niektorými sa prepchal iba prcek.
Cestou na Ostaš sme šli okolo továrne stavebnice Merkur. Stojí tam pútač, propagujúci múzeum v Polici nad Metují. Syn má doma niekoľko modelov postavených z tejto stavebnice, a tak sme ďalší deň začali návštevou múzea. Je maličké, ale páčilo sa nám.
Zaujímavá radnica v Polici nad Metují.
Z múzea sme sa vybrali do Kuksu. Pozreli sme si barokový špitál s nádhernými sochami cností a nerestí od Matyáša Brauna. Bol som tam už tretí krát, pritom prehliadka bola zakaždým úplne iná.
Kam z Kuksu? Do Dvora Králové nad Labem, kde je ZOO s množstvom afrických zvierat. Ich predkov v Afrike chytal Josef Vágner, ktorý o tom napísal knihu "Safari pod Kilimandžárom". Ako decko som tú knihu priam "hltal". Teraz v ZOO žije už piata generácia zverov, ulovených v Afrike. Keďže sa v ZOO utešene množia, vyvážajú ich do Afriky späť. V pavilóne vtákov som si odfotil tohoto krásavca:
ZOO je obrovská. Strávili sme v nej štyri hodiny. Avšak jej najväčšia atrakcia, safari, ma sklamala. Jednak tým, že v "safari" bol dosť biedny výber zveri a počas väčšiny jazdy "safaribusu" človek vidí iba bežný stredoeurópsky zaburinený lesík. No celé to dorazil "odborný výklad" vodiča poschodového safaribusu. Chlapík monotónnym, nezáživným a poriadne znudeným hlasom povedal kde-tu vetu o zveri. Z letargie ho vyviedlo len príležitostné okrikovanie detí, ktoré sa zabávali chytaním listov.
Z Dvora Králové sme sa vybrali do Jaroměře a do Josefova. Vstup do podzemí sme už nestihli, ale prešli sme sa po hradbách pevnosti z 18-teho storočia. Pred mnohými rokmi sa v Josefove skladala vojenská prísaha odvedencov. Teraz je v Čechách profesionálna armáda a vojakov tu už nevidieť. Josefov sa stal "mestom duchov". Oživujú ho iba tmavší spoluobčania, ktorých je tu neúrekom.
Po dvoch dňoch sme Náchodsko opustili a vybrali sme sa ďalej na západ.
