Zaparkovali sme na maličkom parkovisku. Kým sa kolega prezúval do turistických topánok, zašiel som si odfotiť cestu, ktorou sme prišli.
Neďaleko parkoviska sme stúpali na kopec hore úzkou dolinkou. Rástlo tam zopár stromov, no lesom by som to nenazval. Bol to skôr lesopark. (Všimnite si, že konáre toho duba sú krásne odpílené.)
Nad lesíkom sme prišli do vresoviska. Išli sme podľa mapy. Boli sme na turistickom chodníku, ktorý v teréne nebol nijako označený.
Aha, ideme dobre. Na tomto mieste chodník križuje jeden z nespočetných kamenných múrikov.
Múriky oživujú inak úplne pustú krajinu. Kameň, z ktorého sú postavené, je ťažký. Vďaka tomu sa na viacerých miestach múriky hlboko zabárajú do vresoviska. A cez zaborené kamene tečú potôčiky. Je to zaujímavé. Idete popri múriku, spod ktorého počuť zurkot vody, no žiadnu vodu nevidno.
A sme na kopci. Toto je jeho vrchol, asi 450 metrov nad hladinou mora. Oddýchli sme si a zjedli sme sendviče. Nebolo nejako extra chladno, no fučal vetrisko. Keďže more je na dohľad, asi tu fúka stále. Najprv som sa vyvalil do vresu, ale vietor ma stade vyhnal. Pekne krásne som sa musel "nasáčkovať" do tejto kamennej opachy. Len v nej bol človek ako-tak uchránený pred vetrom.
Výhľad z vrchola. Samý vres. Moorlands. Dej románu Búrlivé výšiny sa odohráva v takejto krajine. Sme len pár desiatok kilometrov od Haworthu, rodiska a pôsobiska sestier Brontë.
Tu sa kus svahu utrhol, takže dobre vidno, čo je pod vresom. Rašelina. Stromy tu nerastú preto, lebo ich korene v takejto zemi nemôžu dýchať.
Kde je trochu menej vody, tam rastie vres. Kde je vody viac, tam je klasický močiar.
Ľudia tu vres vypaľujú. Na spálenisku vyrastie tráva, na ktorej sa pasú ovce. Lenže po čase tu bude zasa iba ten vres.
Jééj, konečne nejaký strom! Ako vidno, rastie na skalách. Toto tu je svah, takže voda aspoň trochu steká.
Ďalšie stromy v dolinke.
Prešli sme nízky pahorok a schádzame k autu. Takto nejako vypadá krajina v Rumunsku, v pohorí Bucegi, asi 1500 metrov nad morom. No tu sme necelých 200 metrov nad morom.
Vrátili sme sa k autu. Koniec prechádzky. A ja rozmýšľam, aká krásna krajina, plná lesov, je Slovensko. A je mi ľúto, že to u nás vypadá aj tak, ako opísal Karol Kaliský v prvomájovom pochode.
