Skončil sa semester, spravili sme skúšky a prišiel čas, keď sa študenti rozutekajú na prázdniny. Lenže po skončení štvrtého ročníka sa tie prázdniny začali trochu ináč. Všetci mládenci sme sa dotrepali do Bratislavy na vojenskú katedru. Prezliekli sme sa do mundúrov, civil sme odložili do skriniek, a autobusom nás odviezli do Mikulova. Nasledujúci mesiac sme strávili v kasárňach na južnej Morave.
_____________
Veliteľa našej čaty a veliteľov družstiev nám určili dôstojníci. Pozície v družstve sme si mali určiť my sami. Ktosi navrhol, že budeme losovať. O čo? O to, kto bude akú pukačku vláčiť. Samopal vážil 2,5 kilogramu, pancierovka 6 a guľomet 8. Mal som smolu, ušiel sa mi guľomet. A tak som pobehoval po svahoch východne od mesta s osemkilovou hranatou opachou.
Na tých svahoch sme nacvičovali útok v rojnici. Rota bola rozťahaná na dobrých 100 metroch a v línii sa mala valiť hore. Lenže na niektorých miestach boli v tráve ostnaté dráty, inde boli zákopy, a výsledok bol ten, že sme namiesto priamky tvorili vlnovku. I stalo sa, že som kdesi stratil schránku pre nábojový pás. Zistil som to až na konci "útoku" (v našej ľudomilnej armáde sme obranu takmer vôbec necvičili, zväčša sme nacvičovali útok). Čo teraz? Dostal som dvoch kamarátov z družstva na výpomoc a mali sme tú schránku nájsť. Pustili sme sa hore svahom, zatiaľ čo sa zvyšok roty pobral v BVP-čkach (v bojových vozidlách pechoty) do kasární.
Pomotali sme sa po svahu a schránku sme našli. Nato sme sa pešo vybrali do kasární. Cestou sme sa zastavili na marhuliach, ktoré lemovali asfaltku ... neponáhľali sme sa. Vďaka tomu sme sa vyhli čisteniu zbraní, zmeškali sme nástup a išli sme priamo na obed. Bola to úžasná skúsenosť, podľa ktorej som sa ihneď zariadil. Pochopil som, že v armáde treba byť vždy mimo hlavnej skupiny, kdesi bokom.
_____________
Z toho dôvodu som sa pri každej príležitosti hlásil na výpomoc. Bolo treba odniesť posteľné prádlo? Bol som po ruke. Boto treba odovzdať akúsi techniku? Šiel som. Bolo treba vymeniť stráž okolo strelnice? Hlásil som sa. Ochotne som šiel na každú hlúposť, len aby som bol mimo dosahu. Mimo ziapajúcich dôstojníkov.
Najčastejšie som sa hlásil za "dozorčího na rote". Čo to znamenalo? Že porobím nejaké drobné, nie príliš voňavé práce, ale vo zvyšnom čase sa budem vyvaľovať na stoličke na chodbe. Služba trvala 24 hodín, takže keď skončím, mám právo spať. Tak som sa ulial 2 dni z "výcviku". To mi vyhovovalo. Raz, ako som si tak sedel-ležal na stoličke, bolo to už pri konci služby, kráčal okolo mňa náš funkciou najvyšší dôstojník. Volajme ho Volvo. Už zďaleka na mňa hľadel, tak som sa pozviechal zo stoličky a zodvihol som paprču na pozdrav.
- Prečo nie ste upravený! Ako sa voláte!
- Študent Knor.
- Utiahnite si opasok!
No dobre, spravím Ti radosť. Utiahol som si opasok o jednu dierku, Volvo prekráčal, načo som si opasok povolil a zaujal som predošlú polohu. Asi som trochu zadriemal, lebo kukám, už je predo mnou zas.
- Študent Knor! Zase nie ste upravený! #@$....&%#....*&!
Uf. Utiahol som si opasok vari aj o dve dierky, a tentoraz som ho už nepovolil. Vydržal som tú štvrť hodinu, ktorá mi chýbala do konca služby, a už som nedriemal. Služba mi skončila. Zaliezol som do izby a vyvalil som sa na posteľ. Zrazu z chodby počujem akýsi krik. Vystrčím nos zo dverí a vidím, dobrák Volvo ako zmyslov zbavený vrieska na dozorčího:
- Študent Knor! Čo to má znamenať! Vy si zo mňa robíte srandu! Okamžite sa upravte! Dám Vas do hlásenia! - monológ pokračoval dobrú chvíľu. Dozorčí, ktorý sa na mňa trochu podobal, sa iba usmieval. Mal ho v paži, ale mne pri dverách nebolo všetko jedno.
_____________
Ďalším dôsledkom incidentu so schránkou bolo, že som so sebou začal na cvičisko vláčiť "odľahčenú verziu guľometu". To znamená, že som v kasárňach nechal schránku, nožičky a aj "črevá" zbrane. Pod črevami myslím závoru, závorník a podobné hlúposti, ktoré zabezpečujú, že tá pukačka naozaj strieľa. Tým som výrazne znížil jej hmotnosť. Hneď sa mi ľahšie behalo po mikulovských vŕškoch.
Počas nácviku útoku kolegovia vyzbrojení samopalmi pukali poplašákmi. Na to sme si už zvykli. Lenže raz jeden dôstojník privliekol cvičnú muníciu do guľometov a chcel, aby sme pukali aj z nich. Uf. V rote neexistovala funkčná zbraň, všetci sme vláčili "odľahčené verzie". Museli sme dobrú chvíľu vysvetľovať, že pred takou streľbou treba zbrane dôkladne premazať a pripraviť ich, aby sa nerozpadli, a že tou muníciou treba šetriť. Nakoniec sme to ustáli a z guľometov sa nepukalo.
Raz sme však z guľometov strieľali. Na strelnici. To sme vedeli, že musíme do zbraní vrátiť "črevá", takže boli funkčné. S presnosťou to bolo horšie. Plukovník vyskúšal zbrane zo všetkých rôt, kým našiel tri, s ktorými trafil terč. S tými sa potom odstrieľalo.
Na ten guľomet mám ešte jednu spomienku. Na cvičisko sme chodili v BVP-čkach. To neboli autobusy. Boli to pásové rachotiny, v ktorých to človeka v kuse hádzalo zo strany na stranu. A raz, keď som po jazde vystupoval von, kukám, v ruke nedržím guľomet, ale iba jeho rúčku. Zbraň sa počas jazdy rozpadla. Prečo? Lebo sa s ňou takmer vôbec nestrieľalo, ale každý deň sa rozoberala, čistila, a na rýchlosť sa s ňou cvičila "rozborka a zborka".
Guľomet vzor 59, s ktotorým som sa preháňal po kopčekoch neďaleko Mikulova. Obrázok je z Internetu.
_____________
Počas mesačného sústredenia sme toho zažili dosť. Treba však povedať, že to naše "hranie sa na vojakov" malo od "obrany vlasti" veľmi ďaleko. Zasvetený pozorovateľ, ktorý vedel ako funkčné sú naše zbrane, sa musel rehliť ako blázon, keď nás videl bežať hore vŕškom a kričať "HURÁ".
Myslím, že som týmito príhodami dostatočne opísal, aká veľmi bojaschopná bola československá ľudová armáda. Na záver uvádzam vtip, ktorý to opisuje v skratke:
Náš vojak, ktorý stráži hranicu, sa na poste stretáva s Nemcom. Sú pomerne blízko jeden od druhého, a tak na seba pokrikujú. Nemec stále žviaka žuvačku, čo bol u nás "nedostatkový tovar". Našinec už nejaký čas dranká, aby mu Nemec dal aspoň jeden balíček. Naveľa, naveľa Nemec súhlasí, ale za tie žuvačky čosi chce.
- Ja nič nemám. - vraví našinec.
- Daj mi samopal. - hovorí Nemec.
- To nejde. Vy nás napadnete a ja nebudem mať čím strieľať.
- A načo by si strieľal. Vystrúhaj si pušku z dreva, namaľuj ju ako samopal, a keď Vás napadneme, budeš robiť "ratatatatatatatatata".
Stalo sa. Vymenili si balíček žuvačiek za samopal. Lenže čo čert nechcel, na hranici sa strhla prestrelka. Vojačik o dušu ziape "ratatatatatatatata", keď začuje nad sebou čudný zvuk. Obzrie sa a na strome vidí svojho kamaráta. Namiesto mundúru má rifľovú bundu, rozťahuje ju ako krídla stíhačky a kričí:
- Ííííííííííííííúúúúúúúúú.
______________
Súvisiace články: http://knor.blog.sme.sk/c/183566/Vojenska-katedra.html
