Aj za dvierkami klietky poletovali papagáje, kanáriky, kakadu, ... proste práve taká svoloč, aká žila dnu. Nuž a operencom v klietke začalo byť smutno a otupno. Postupne stíchol slávik, potom kanárik ... a keď zmĺkli už aj vrabce, klietkou sa začala šíriť "blbá nálada".
- Prečo sme my za mrežami, zatiaľ čo ostané vtáky si môžu poletovať ako sa im len zachce? - povedala vrana.
- Sme my vari horší? - provokovala sojka.
- Ani to žrádlo sa tu nedá jesť. Však nám tu sypú každý deň to isté. - pripomenula straka.
Postupne sa pridávali ďalšie a ďalšie vtáky. Nakoniec všetci svorne (lebo spoločné krivdy nespájajú iba ľudí, ale aj vtáky) čvirikali a krákali:
- My chceme von! Dajte nám slobodu!Nechceme žiť za mrežami!
------------
I stalo sa, že si naši operenci presadili svoje. Vlastne ani nechápali ako. Mysleli si, že budú "padať hlavy". No nič také sa neudialo. Nie je síce pravda (aj keď vrana takú klebetu šíri stále), že to išlo samo od seba, no išlo to.
Jedného pekného dňa sa dvere klietky otvorili a vtáky mohli po prvý krát vyletieť na slobodu. Všetky sa tešili. Užívali si slobodu do sýtosti. A nielen slobodu. Sýkorky si našli krásne šišky, vrabce pšeničné pole ... objavovali, že na Zemi je radosť žiť.
Ale potom prišla zima. Dalo sa to očakávať. Ročné obdobia sa predsa striedajú. Po období hojnosti, prichádza obdobie, keď sa treba uskromniť. Lenže ruka, ktorá vtáctvo v klietke kŕmila, sa stratila.
Vtáčiky sa vracali do klietky, hľadali v nej potravu, ale tej nebolo. Presnejšie, nebolo jej dosť pre všetkých, pretože čosi sa predsa len našlo. Vlastne bolo toho toľko, že páv chodil ešte vypasenejší, ako prv. Ale viete, nie každý vták je, sprepytujem "sviňa".
A tak sa stalo, že niektoré operence, najmä tie, čo v klietke žili už poriadne dlho, začali smútiť. Za čím? Nuž, za "starými dobrými časmi". Za časmi, keď mali jedla dosť (na jeho kvalitu už zabudli), za časmi, keď v klietke panovala svornosť (bodaj by nepanovala, veď spoločná krivda zbližuje), za časmi, keď mali všetci rovnako (i keď toho moc nebolo).
------------
Nuž a to je koniec. Záver nie je. Jeden by si myslel, že existujú univerzálne pravdy. Ale asi ani to nie je pravda. Človeku môže byť smutno aj za klietkou a za životom v nej. A nečudujme sa, keď smútia najmä tí, čo v klietke nemali žiadne privilégiá, žiadne výsady. Pretože kto sa vedel presadiť v klietke, ten sa vie presadiť aj mimo nej. A ten kto prv iba hundral, tak ten bude aj teraz ... iba hundrať. (Tým sa nesťažujem, ani povedané nevyzdvihujem, len konštatujem.)
