Ako píšem v úvode, bolo veľmi zriedkavé, aby odvodová komisia uznala mládenca za neschopného pre vojenskú službu. Tak sa stalo, že celé generácie snívali o "modrej knižke". Po prevrate, ktorý sa teraz oficiálne nazýva "zamatová revolúcia", nastali zmeny. Najprv vznikla možnosť absolvovať náhradnú vojenskú službu a postupne sa kritériá na odvodoch zmenili tak, že sa získanie modrej knižky prestalo považovať za zázrak. Nakoniec sa všeobecná branná povinnosť zrušila a vznikla profesionálna armáda.
Mal som šťastie a povinnej vojenskej službe som sa vyhol. Bolo to dosť zložité, pretože v tej dobe sa zákony o vojenskej službe menili často. Avšak po roku, keď som bol na obvodnom vojenskom úrade pečený-varený, som sa dostal pred odvodovú komisiu. Nebol som tam sám. Spolu so mnou o uznanie neschopnosti pre vojenskú činnú službu bojovalo zopár aktívnych športovcov, ale aj ľudia, ktorým, tak ako mne, armáda nevoňala. Výsledný verdikt znel: "Neschopný". Splnil sa mi sen. Vyšiel som pred budovu a už cestou na zastávku som si spieval nádherne ironickú pesničku "Modrá knížka" od Karla Plíhala. Nesktočne som sa tešil.
_____________
Prečo som vlastne nechcel slúžiť v armáde? Pretože počas rokov strávených na vojenskej katedre som pochopil, že "môj najväčší nepriateľ je môj najbližší nadriadený". To preto, lebo môj najbližší nadriadený stojí s pištoľou hneď za mnou a hucká ma vraždiť ľudí z druhej strany, ktorí sú na tom presne tak, ako ja. Preto som voči nepriateľskému vojakovi necítil nenávisť, ale sympatiu.
Navyše, čo som to mal vlastne brániť? Vlasť? A pred kým? V období, keď som navštevoval vojenskú katedru, boli po celej mojej vlasti rozmiestnené sovietske okupačné vojská. Nuž, v najhoršom prípade ich mohli vymeniť nemecké, či americké. To sa v žiadnom prípade nedalo chápať ako zmena k horšiemu. V tých dobách by vojská zo západu u nás ľudia vítali so zástavkami v rukách a s transparentami.
Od doby, keď som získal modrú knižku, ubehlo skoro 20 rokov. Zmenila sa politická situácia, stali sme sa členom NATO a EÚ. A tak, ako sa voľakedy nadávalo na Sovietsky zväz, začalo byť v dnešných časoch módou nadávať na USA. Ten "drobný rozdiel", že USA u nás nemá okupačné vojská, sa prehliada. Na socializmus sa začína spomínať s nostalgiou, pričom ľudia si neuvedomujú, že to dobré v minulosti bola ich mladosť a nie režim. Režim bol zvrátený. (Bol to elitársky režim, pričom "elitou robotníckej triedy" bola "komunistická strana".) V tomto trojdielnom seriáli o "vojne", ktorý týmto končím, som sa snažil pripomenúť atmosféru z konca obdobia reálneho socializmu. Atmosféru, keď sa už všetci obyvatelia z režimu smiali. Snáď sa mi to aspoň trošičku podarilo.
_____________
Karel Plíhal: Modrá knížka.
Celej svět je náhle beznadějně šedý,
bloudím ulicemi zoufalý a bledý,
všude vidím mládež odvedenou, veselou a bodrou,
a jenom mně dali knížku modrou.
I ten Prouza, co se pomočívá denně,
spěchá oznámit tu šťastnou zprávu ženě,
Václav zase v Mikulovské opíjí se s tchánem,
už se vidí nejmíň kapitánem.
Všude v parcích vidím šťastné kamarády,
jak se seznamují s vojenskými řády,
mezi nima také Novák, no ten se skleněným okem,
zkouší chodit pořadovým krokem.
Podroušenej Viktor tančí s Hugem kankán,
Viktor bude spojař, Hugo zase tankán,
a ten Jarda, kterej nedokončil ani osmiletku,
hodil po mně láhví se zvoláním "zmetku!"
Nadarmo si říkám: Karle, nešil,
jenomže já se na tu vojnu tolik těšil,
marně u odvodu doktorovi obálku jsem dával,
prej mě nevezmou, že mají velkej nával.
Jak to vysvětlím své milované Blance,
ráda se chlubívala, že má chlapce brance,
máma bude brečet, táta rozdupe mi hračky,
už se, chudák, tolik těšil na odznáčky.
Celej svět je náhle beznadějně šedý,
bloudím ulicemi zoufalý a bledý,
všude vidím mládež odvedenou, veselou a bodrou,
a jenom mně dali knížku modrou, modrou ...
______________
Súvisiace články:
