V noci sa ochladilo. Teplota klesla o pár stupňov a musel som si odskočiť. Vyliezol som z páperového spácku a len tak naľahko som zašiel pár metrov. V podstate som vybehol z húštiny na cestu.
Mohlo byť 5 stupňov, klepotal som sa ako osika. Cez hrebeň sa valili hmly. Rýchlo som vybavil čo bolo treba a liezol som naspäť do smrečiny. Lenže, kde mám svoje lehno? Potme som šmátral rukami pred sebou, uhýbal som sa suchým konárom, ale márne. Musel som sa vrátiť na lesnú cestu a poriadne porozmýšľať, ktorým smerom som na ňu z húštiny vybehol. Popri tom sa stále valili cez hrebeň studené oblaky. Zima ako v psinci.
Ráno som sa pobalil a čosi po šiestej som pochodoval ďalej. Šiel som rýchlo, aby som sa zahrial. Vybehol som na Biele Skaly a zahol som na sever, na Zlatý Stôl. Na tom kopci som už raz bol. Avšak to bolo veľmi, veľmi dávno. Šiel som naň zo Starej Vody a na lúkach pri Bielych Skalách som zablúdil. Preto som si teraz dával dobrý pozor, kadiaľ idem. V ruke som mal kompas a v hustej hmle som sa snažil ísť priamo na sever.
Mrholilo. Kým som šiel po zvážnici, tak mi to neprekážalo. Ale keď som sa dostal na turistický chodník, premokli mi vibramy. A to som si ich včera večer napúšťal! Hrozné počasie.
Vyliezol som na Zlatý Stôl, rozhliadol som sa a obrátil som sa späť. Hmly, či skôr oblaky, sa začali trhať a mrholenie prestalo. Možno bude nakoniec pekne. V Bielom potoku som si nabral vodu. Vracal som sa do sedla Uhorná a mieril som do Rožňavy. No ešte hore, kdesi za Bielymi skalami, som okolo jedenástej stretol starší manželský pár.
Boli to Cigáni (Rómovia) a mohli mať vari po 50 rokov. Oblečení boli dosť naľahko. Ja som kráčal v hrubej vetrovke, na hlave zimná čapica. Cigán (Róm) mal iba dvoje modrákových búnd. Žena mala aspoň šatku na hlave, ale aj tak som nechápal, čo tam hore v takom nečase robia.
Čo tam robia? Šli na brusnice. Nie preto, aby ich zjedli, či zavarili. Chceli ich nazbierať a predať do výkupu. Prehodili sme pár slov. Pýtali sa ma, či im neviem poradiť, kde sú práve zrelé. Nuž, čosi som im povedal. Brusníc tam rastie dosť, hoci ja som dával prednosť čučoriedkam. Rozlúčili sme sa.
Stratil som ich z dohľadu a rozmýšľam. Keby bolo takéto počasie prvý deň môjho výletu, tak sa na fleku otočím a idem domov. Veď vibramy mi úplne premokli a ločká mi v nich voda. Oblaky sa už zdvihli, ale tráva je mokrá a ešte stále je poriadna zima. A tí dvaja - oni idú na brusnice. Viete si predstaviť, čo je to za robota? Nazbierať ich toľko, aby ste za ne vo výkupe čosi dostali? Čučoriedky sa zbierajú česákmi a ide to pomerne rýchlo. Lenže brusnice treba zbierať po bobuľkách. Je to neuveriteľne šiplavá robota. K tomu si pridajte stále zohnutý chrbát ... uf!
Áno, obdivoval som ich. Mali už svoj vek. Museli z dediny štartovať pred pár hodinami, aby do jedenástej vyliezli na hrebeň. Na ňom ich čaká celodenná lopota. A tu mi teraz ktosi povie, že "Cigáni nevedia robiť". Ktosi, kto je zašitý doma v teple, ťuká do počítača a nevystrčil ani špičku nosu zo dverí.
Záver nechám otvorený. Nie som vzdelaný v sociálnej oblasti, takže nemám vedomosti o tom, ako "rómsky problém" riešiť. Koniec-koncov, za jeho riešenie sú platení iní ľudia, tak nech sa snažia. Chcem povedať iba to, že by sme nemali posudzovať ľudí dopredu, prv, než ich spoznáme.
Áno, aj ja som zažil dve tmavé spoluobčianky, ktoré mi vliezli do domu, mysliac si, že je prázdny. Cez okno som videl, ako utíšili psa, takže mi bolo jasné, čo idú robiť. V afekte som zobral najväčší nožík, ktorý doma máme, a trochu som ich prinútil "zrýchliť krok". Lenže tie dve dámy boli ohodené dobre. Žiadne modráky. Tým netreba pomáhať a netreba ich ľutovať. (Prečo aj?) Ale tých dvoch, čo sa vybrali na brusnice, tak tých mi bolo ľúto.
__________________
P.S. Obrazok v perexe je z Internetu.
