Ako architekt strávim značnú časť môjho pracovného času na cestách. Či už navštevujem nových klientov, vediem alebo sa zúčastňujem rôznych mítingov ohľadom rozbehnutých stavieb, či robím pravidelné inšpekcie na rozostavaných stavbách, častokrát cestujem na miesta v tom momente mne úplne neznáme, od Liverpoolu cez Manchester ďalej, zriedkavo až po Londýn. Tiež je potrebné poznamenať, že systém medzimestskej verejnej dopravy je tu vcelku chabý a tak sa auto stáva jediným možným prostriedkom ako sa dostať do práce načas. V princípe asi platí, že koľko pracujúcich, toľko áut, možno i viac. Aspoň sa to tak zdá.
To, že v UK sa jazdí na opačnej strane bol asi ten najmenší problém. Stačilo si zo začiatku neustále uvedomovať opačný systém dopravy a rozmery svojho auta z ľavej strany. Skutočná skúška schopností nastala až keď som sa ocitla v aute sama bez „navigátora“.
V husto osídlenej mestskej konurbácii akou oblasť medzi Manchestrom a Liverpoolom je, je hustá i cestná sieť. Mnohokrát existujú minimálne tri spôsoby ako sa dostať z miesta A do miesta B a to rátam iba tie najkratšie a najrýchlejšie. Keď sa k tomu pridajú značne kľukaté a nepravidelné cesty a nekonečné množstvo kruhových objazdov, po pár míľach sa nielen začínam cítiť nevoľno, ale najmä strácam orientáciu a prehľad o správnom smerovaní do vytýčeného cieľa. Jediné čo sa musí Britom uznať je vcelku prehľadné značenie ciest. No i tak sa multimap.com stáva nenahraditeľnou súčasťou každej cesty do neznáma a rôzne mapy majú svoje stále miesto na mieste spolujazdca či na volante.
A hustá je nielen cestná sieť, ale i premávka. Dopravné zápchy vo veľkých mestách sú bežné všade, no i v našej malej dedine mi často pár míľ trvá pol hodinu a z vedľajšej cesty sa dostanem na hlavnú iba ak ma niekto pustí. Ešteže v Anglicku gentlemanstvo ešte úplne nevymrelo. Horšie je to na diaľniciach. Kľučkovanie medzi osobnými vozidlami a kamiónmi na troj/štvorprúdovej diaľnici pri všeobecnom nedodržiavaní minimálnych odstupov a rýchlosti okolo 120km/hod je celkom adrenalínových začiatkom dňa.
Ako som už spomínala v minulom článku o anglických príbytkoch, veľká hustota obyvateľstva znamená šetrenie priestorom. A tak i anglické cesty sa mi zdajú nejaké užšie a parkoviská sú navrhované – ako inak - minimálnych prípustných rozmerov. Hlavné cesty, najmä v mestách sú široké dosť, to však v Anglicku neznamená pohodlnejšie cestovanie, ale možnosť zaparkovania áut na okraji ciest. Kto tu niekedy aspoň pár dní pobudol vie, ako to tu vyzerá s parkovaním na cestách. Parkuje sa všade, aj tam kde sa nemá. Holt, veľa ľudí, veľa áut a niekde ich treba odstaviť. A tak po ceste kamkoľvek neustále kľučkujem medzi zaparkovanými a idúcimi vozidlami, obyčajne s rezervou tak dva centimetre na každej strane, a mávam. Mávam rukou, prípadne blikám na vyjadrenie vďaky keď ma niekto pustí alebo mi dá prednosť (i v prípade, že prednosť mám), mávam keď naznačujem inému vodičovi, že môže ísť, mávam keď mi poďakuje. V Anglicku slušnosti nikdy nie je dosť a tak sa mávanie stáva takou častou súčasťou vedenia motorového vozidla ako napríklad radenie rýchlostí.
Šírka, či skôr „úzkosť“ anglických ciest je dotiahnutá do krajnosti v našej dedine (mnohé dedinské cestu sú úzke, lebo také pretrvali z minulosti – pozn. autora), kde sa natesno obídu dve osobné autá ak spomalia na 10 km/hod. Ak ide oproti autobus či kamión, pomôže priľahlý chodník. Ak tam však niekto odparkuje auto, čo sa deje počas každého dňa napriek zákazu zastavenia, a zablokuje sa tam viac vozidiel (niekdy i zopár desiatok), rozohráva sa na našej dedinskej ceste dôležitá „šachová partia“, kedy sa využíva každý možný centimeter a manéver na jej odblokovanie.
Úzke cesty, úzke parkoviská, či naša úzka bránka do dvora so sebou prinášajú (pre vodiča mojich kvalít) nevyhnutné strety s idúcimi, v mojom prípade najmä statickými objektami a moje auto sa pravidelne obohacuje o rôzne estetické úpravy, tzv. „designer dents“, ako to volá môj manžel. Keby sa to pravidelne nestávalo i jemu, už by viac neveril vysvetleniam, že škrabance sa na aute úplne bežne a často objavujú kým je auto zaparkované na niektorom z verejných parkovísk kým som v práci či supermarkete. Neveril by najmä po tom, ako sa mi znovu podarilo „obtrieť“ o bavoráka, tentokrát o Z4-ku na parkovisku pri práci.
Z iného uhla pohľadu by sa snáď dalo povedať, že som nanič vodič. Mňa však šoférovanie v Anglicku naučilo jednu dôležitú vec - kedykoľvek budem v budúcnosti meniť auto, najdôležitejším parametrom pri jeho kúpe bude „ľahko nabúrané“.
