Silvia Knowles (Kováčiková)
Anglicko-slovenská mama
Manžel a dve deti v cudzej krajine. Bez ostatnej rodiny a starých priateľov. Iný systém, iná kultúra, iné zvyky. Robím, čo môžem.
Architektka, ktorá je obyčajne za každú "srandu"... a nedávno sa nechala nahovoriť na doteraz najväčší adrenalínový úlet - splodenie potomka... Zoznam autorových rubrík: Architektúra, Cestoviny, Fotografia, Moje skromné postrehy, Súkromné
Manžel a dve deti v cudzej krajine. Bez ostatnej rodiny a starých priateľov. Iný systém, iná kultúra, iné zvyky. Robím, čo môžem.
Prvýkrát mi napadlo, že chcem emigrovať ešte za komančov. Nemohla som mať viac ako desať-jedenásť, ale už vtedy mi bol náš štát a vtedajší politický systém proti srsti. Povinné členské, povinné kvízy o sovietskom zväze, povinné prvomájové pochody a celková nesloboda, ktorú som už vtedy dokázala vnímať. Vždy som mala problémy s autoritami. Vtedy som bola rozhodnutá.
Už vyše päť rokov bývam v UK a vyše päť rokov pravidelne čítam SME online cez obednú prestávku v práci. Nejak mám stále potrebu sledovať, čo sa "u nás doma" deje, aj keď je veľmi pravdepodobné, že to "u mňa doma" asi tak skoro, a hádam môžem povedať aj našťastie (vysvetlenie v článku), nebude.
V poslednej dobe, vlastne už dávnejšie, som začala na sebe pozorovať znepokojujúce zmeny. Zabúdam. Všetko a stále. Nepozastavím sa nad vecami. Nerozmýšľam pred tým, ako niečo urobím. Stále viac a častejšie. Doma i v práci. Skrátka osprostievam. (Ešte aj to slovo „znepokojujúce“ som hľadala pomocou online slovníka. A už vopred sa ospravedlňujem za všetky gramatické a štylistické chyby.)
Jules Winnfield: Oh, man, Im goin, thats all there is to it. Im fuckin goin. Vincent Vega: I know, baby, youd dig it the most.. But you know what the funniest thing about Europe is? Jules Winnfield: What? Vincent Vega: Its the little differences. A lotta the same shit we got here, they got there, but there theyre a little different. Jules Winnfield: Example ? Nie, nebola som v Amsterdame, ale na Slovensku.
Až donedávna som sa hrdila tým, že ma doteraz nikto nenachytal na žiadny marketingový ťah. Spamy, predajcovia po telefóne, či super akcie v obchodoch na mňa nikdy moc neplatili...
Vraj je v UK lepšia kvalita života ako na Slovensku. Súhlasím. Nie preto, že sú tu vyššie platy (ono je to vždy veľmi relatívne, ak vezmete do úvahy náklady na život a čo sa dá v konečnom dôsledku za ten plat obstarať či zažiť). Ale preto, že sa tu predovšetkým každý deň stretávam s ľuďmi. Na každom kroku. Nielen na ulici, keď ma hneď prvý vodič s úsmevom pustí cez prechod prechodcov, v momente, keď zastanem na okraji chodníka a zamáva na pozdrav, keď zaďakujem.
...alebo koľko daždivých dní dokáže prežiť jedna ľudská psychika.
S kamoškou sme kedysi dávno snívali o tajomných rytieroch z rozprávok, ktorí nás raz požiadajú o ruku. Neskôr sme si mysleli, že vzťah so záhadným cudzincom musí byť neuveriteľne vzrušujúci. Toľko neznámeho a nepoznaného, skrátka, úplne iný svet. Vždy ma lákali nové a nepoznané veci, avšak taký „medzi-kultúrny“ vzťah, akokoľvek vzrušujúco to znie, až taký vzrušujúci nie je. Teda vlastne, ako sa to vezme...
Konkurovať “menovkyni” Beyoncé v súperení o hlavné titulky médií nie je vôbec jednoduché, no nakoniec sa mi svojho času predsalen podarilo obsadiť (síce iba na chvíľu) aspoň jednu stránku v britskej BBC.
Už viacerí ma žiadali o pomoc pri hľadaní kvalifikovaného zamestnania v zahraničí. Aby som sa nemusela stale opakovať, tu je MOJICH zopár tipov ako si zlepšiť šance pri hľadaní práce v UK i keď možno už niekto na túto tému písal. Na základe vlastných skúseností si myslím, že nasledujúce zásady mi veľmi pomohli.
Nedávno viaceré britské médiá a i denník SME priniesli niekoľko článkov na tému prisťahovalcov z východnej Európy vo Veľkej Británii. Väčšinou sa zhodujú v tom, že vláda pred vstupom desiatich nových štátov do EU neodhadla počet možných imigrantov a po dvoch rokoch od pričlenenia východoeurópskych štátov k EU sa celková situácia vymkla z rúk.
Posledné dva ročníky na gymnáziu sme boli tak trochu prominentná trieda - ak sa to tak dá nazvať. Totiž, našu triedu pozostávajúcu z dvadsiatich-štyroch žiakoch povyberali z celého Slovenska, Ministerstvo školstva nám platilo drahé maturitné skúšky z peňazí daňových poplatníkov, občas nás zavolali na nejaký ten rozhovor do rádia alebo televízie a sama Ministerka školstva nám odovzdávala maturitné diplomy. Predmety mali byť vyučované v angličtine, maturitný diplom platný po celom svete a dostať sa na zahraničné univerzity malo byť jednoduchšie – vtedy za Mečiara to niekto nazval i „výchova emigrantov v praxi“. Dnes už dobre zabehnutý program International Baccalaureate na GJH v Bratislave a moja osobná rekapitulácia (a možno i taká „ochutnávka“ pre budúcich gymnazistov a ich rodičov).
Včera som bola voliť tu v Británii. Ako občan Európskej únie s trvalým pobytom v niektorej z krajín môžem voliť v tejto krajine vo voľbách do miestnej samosprávy. I keď u nás miestne voľby zatiaľ veľa rozruchu nenarobia, tu vaša voľba môže mať celkom hmatateľný dopad na váš každodenný život. A tak som si splnila svoju povinnosť. Cudzí štát mi dal právo voliť v krajine v ktorej žijem i keď nie som jeho občanom. Iný zážitok mám z volieb 2002, keď som sa (občan Slovenskej Republiky) nachádzala v Bangkoku. Po informovaní sa na našej ambasáde som sa dozvedela, že voliť zo zahraničia nie je umožnené... ani samému veľvyslancovi (pokiaľ sa nachádza mimo územia našej krajiny). Tento rok nám našťastie šancu dali...
Ospravedlnenia, ktoré používajú Liverpoolčania (Scousers) na vysvetlenie, prečo sa nedostavili ráno do práce.
Aj keď som sa narodila na konci rokov sedemdesiatych a z minulých čias socialistických si veľa nepamätám, zopár vecí mi predsalen utkvelo v pamäti.