Je okolo piatej hodiny ráno. Na hlavnej stanici Hua Lompong v Bangkoku ja a moji dvaja kamaráti nastupujeme na vlak, ktorý nás dovezie do Aranyaphratet, mesta takmer na hranici s Kambodžou. Až neskôr si uvedomím aký dôležitý bol výber spolucestovateľov. Začína byť neznesiteľné teplo a vlak je plný ľudí. Z výrazov ich tvarí vidíme, že nie je bežné, aby vo vlaku tretej triedy stretli belocha. Niektorí nám dokonca úslužne uvoľňujú miesto na sedenie. Po dvoch hodinách cesty sa Bangkok postupne začína strácať a pred nami sa začína otvárať neurbanizovaná krajina. Ryžové políčka a domčeky z bambusu a rôznych druhov tráv. Tie “lepšie“ z nich majú plechovú strechu. Kde tu vidno človeka v typickom klobúku zbierať ryžu.
Priamo na hranicu v Poi Pet prichádzame v tuk-tuku. Ešte ani nestihneme poriadne vystúpiť a už sme obkolesení húfom žobrajúcich kambodžských detí. Jedni nad nami držia dáždnik ako ochranu proti slnku, iní nám chcú pomôcť s batožinou, ktorú by sme pravdepodobne už nemuseli znovu uvidieť, ďalší iba do dookola opakujú naučenú prosbu. Ak by sme nebodaj podľahli niektorému detskému pohľadu, veľmi ľahko by to mohlo znamenať, že sa už ďalej nepohneme pokiaľ sa „nezbavíme“ i tej poslednej veci, čo máme. A tak dvíhame batohy nad hlavu a pomaly a neúprosne postupujeme v ceste.
Od samého začiatku nám spoločnosť robia niekoľkí „podnikatelia“ v oblasti dopravy. Z Poi Pet do Siam Reap, kde sa nachádza známy Angkor Wat to je asi 140 km a miestni vedia, že veľmi na výber nemáme, treba si zaobstarať odvoz. Vďaka tomu, že vybavenie víz trvá zopár hodín a my po celý ten čas neprejavujeme zvlášť veľký záujem o ponúkané služby, i naši dopravcovia pomaly začinajú strácať trpezlivosť a z pôvodnej sumy 15 dolárov za osobu sa stáva 10.
Pri prechode cez hranicu musíme dávať veľký pozor, aby sme nestúpili na niektorého zo žobrákov ležiacich na zemi presne v ceste prechádzajúcim turistom či domácich. Sú tu slepci, ľudia bez niektorej z končatín či s chorobou, o ktorej sme pravdepodobne ešte nikdy nepočuli, i tí čo stúpili na nášľapnú mínu a prežili... Všade je špina, horko a smrad. Pribudol nový dopravný prostriedok – špeciálne upravený voz, do ktorého je zapriahnutý človek. Takto Kamboďania prepravujú svoj tovar cez hranicu do Thajska, kde sa ho snažia predať na trhu.
Na kambodžskej strane si nakoniec dojednávame dopravu do mesta Siam Reap - klimatizovaný van za 7 dolárov na osobu . Na mape to vyzerá, že tam vedie jedna z mála ciest, ktoré Kambodža má, dokonca označená ako medzinárodná. Usadzujeme sa vo vnútri auta spolu s ďalšími štyrmi Kambodžanmi a navlečku nastupuje snáď ďalších päť kambodžských rodín. No ak sme čakali cestu čo i len trochu podobnú tej našej, hlboko sme sa mýlili. Pred nami sa rozprestiera iba pás uvozenej červenej hliny, ktorý sa zúži len čo opustíme mesto. Nenájdeme tu dopravné značky a rýchlosť premávky nemusí byť upravovaná predpismi; vďaka značne nerovnému povrchu si môžeme byť istí, že naše auto neprekročí rýchlosť 30 km/h. Po prvej pol hodine cesty, ktorá sa nám najprv zdala byť celkom vtipná nás humor prešiel, len čo sme si uvedomili, že máme pred sebou ešte asi 130 km a najmä keď sme dorazili k prvej rieke. Zastavujeme a vodič prehadzuje pár nezrozumiteľných slov s nízkou osobou pri ceste. Až keď sa priblížime bližšie k rieke vidíme, čo sa deje. Vďaka výdatným dažďom sa zrútil most a namiesto neho sú tu teraz dva obrovské kmene stromov a nízky mužík je tu na to aby navigoval autá cez túto prekážku. Vystúpenie z auta na výber nemáme a tak iba dúfame, že vzdialenosť stromov je zhodná s rozponom podvozku nášho auta. Intuitívne zatajujeme dych dúfajúc, že neskončíme s autom a celou posádkou v rieke, čo by sme s najväčšou pravdepodobnosťou nemuseli prežiť.
Vďaka závratnej rýchlosti a faktu, že náš dopravca zastavuje, nakladá a vykladá kde sa mu zachce - veď nevadí, že my, čo sponzorujeme výlet a dovoz potravín pre niekoľko rodín, sme unavení a ponáhľame sa - máme po ceste dobrú príležitosť pozorovať život v krajine. Cesta prechádza cez menšie dedinky, pozostávajúce z niekoľko domov, väčšinou z dreva či bambusu a slamenou strechou. Jednoizbové domčeky s ohniskom vo vnútri sú postavené na koloch aby boli chranené proti vlhku a rôznym druhom živočíchov. Občas zahliadneme i kravy ako sa pasú popri obydliach. Sú svetlé a vychudnuté, akoby iba koža natiahnutá na kostre zvieraťa.
Postupne, ako sa tak trmácame krajinou si uvedomujeme, ako sú tu ľudia izolovaní. Dedinky sú od seba vzdialené i niekoľko desiatok kilometrov, ktoré vzhľadom na počet automobilov v dedine a stav cesty znamenajú vážnu prekážku. A tak tu stretávame usmiatych ľudí, ktorí si tu nažívajú svoj pokojný život odrezaní od okolitého sveta a zhonu. Bambusový domček si postavia za pár dní a ryžu si ľahko dopestujú.
Po ceste sa zastavujeme v jednom meste naložiť tovar. Pri vstupe do mesta sa udupaná hlina mení na asfalt a kde tu vidíme i betónové či panelové domy. Zatečené a špinavé. Tie bambusové vyzerali útulnejšie... Po nekonečnom čakaní, keď sa už nad mestom začala znášať tma a majúc ešte asi 100 km cesty pred sebou vychádzame z auta zistiť, čo sa deje uvedomujúc si, že toho i tak veľa nezmôžeme. V zápätí nás obkolesuje húf Kambodžanov vydierajúc nás, že ak nezaplatíme viac, nikam sa zatiaľ nejde. Napriek zúfalej situácii, nachádzajúc sa v kambodžskom vnútrozemí v úplnej moci miestnych „dobrodincov“ nachádzame riešenie k obojstrannej spokojnosti a vydávame sa znovu na cestu.
Po ďalších šiestich hodinách cesty sa znovu pod kolesami auta objaví asfalt a pred nami sa otvára iný svet. Vchádzame do mesta Siam Reap, v blízkosti ktorého sa nachádza Angkor Wat, jeden z divov sveta. Mesto má letisko a pohľad na štvor- a päťhviezdičkové hotely nám vyráža dych. Všetko tu je vybudované kvôli turistom, ktorí si prídu pozrieť jeden zo zázrakov architektúry. Priletia do mesta, zvyknutí na svoj štandard sa ubytujú v jednom z hotelov, pozrú si chrám a jeho okolie a znovu odletia bez toho, aby museli zistiť, čo sa nachádza za bránami mesta.
My sa ubytujeme v menšom moteli, v jednej z izieb so štandradným vybavením (čo pre nás znamená normálne WC, umývadlo a sprcha so studenou vodou, dve veľké postele a ventilátor). 4 doláre za noc za všetkých troch. Napriek ventilátoru dlhšie ako pár hodín nie sme schopní spať. V moteli sa nachádzajú turisti z celej Európy a tí čo prišli na vlastnú päsť z Poi Pet majú približne rovnaké zážitky z cesty. Za zmienku stojí ešte pizzeria kde namiesto oregana používajú „inú“ pochutinu a kam nás majiteľ hotelu láskavo zaviezol na večeru.
Angkor Wat je iba jedným z mnohých chrámov v tejto oblasti, ktoré boli postavené medzi 6. a 13. storočím n.l. Napriek veľkej kultúrnej a historickej hodnote sú vo veľmi zlom stave a neodkladne potrebujú rozsiahle rekonštrukcie. Počas svojich najlepších rokov bola táto oblasť domovom pre viac ako milión ľudí. Prudký úpadok nastal roku 1431, keď emigrovalo veľké množstvo obyvateľov a dodnes sa pre tento jav nenašlo uspokojivé vysvetlenie.
Priamo v areáli komplexu sa nachádzajú prístrešky a domy domorodcov, ktorí využívajú turismus na privyrobenie. Dostanete tu všetko, čo by taký bežný turista, mohol či ani nemusel potrebovať – raňajky, vodu, brožúrky, pohľadnice, film do fotoaparátu, či suveníry. Cena je takmer jednotná, všade dookola počujete neúnavné „van dolla, Sir“. Unesení veľkoleposťou architektúry sa skoro ráno, po dvoch nociach v príjemnom ubytovacom zariadení vyberáme na cestu späť. Tentoraz radšej volíme miestny autobus. Po niekoľkých hodinách zastavujeme v meste na prestávku. Potrebujeme telefonovať a tak sa vyberáme hľadať telefónnu búdku. K nášmu údivu zisťujeme, že telefónnou búdkou je žena – majiteľka mobilného telefónu sediac na ulici pod prístreškom, ktorá vám za poplatok zavolá, kam potrebujete.
Poobede prichádzame späť na hranicu s Thajskom a sadáme na autobus do Bangkoku pociťujúc očividnú úľavu. Úplne špinaví s mimovoľnou poznámkou „konečne doma“ konštatujeme, že to v každom prípade stálo za to, ale najbližších dvadsať rokov do Kambodže znova nemusíme.
