Neuveriteľne únavné dlhé rady na check-inoch či pasových kontrolách. Zdanlivo nekonečné vzdialenosti od vstupnej haly po brány a otravné a nemotorné presúvanie sa pomedzi masy ľudí s batožinou. Nepríjemé bezpečnostné kontroly kde vás vyzlečú takmer do naha. Studené presolené sendviče a hamburgery... Letiská. Také malé svety vo svete, kde globalizácia úplne dosiahla svoju dokonalú formu.
Práve kvôli tejto svojej nesympatii k letiskám sa pravidelne dostavujem na letiská tesne pred záverečnou na check-ine. Niet sa čím chváliť, viem... A doteraz som zmeškala dvakrát. Nie zlá štatistika ak vezmem do úvahy celkový počet svojich doterajších letov a fakt, že pri mojej stratégii „na poslednú chvľu“ by nebolo žiadnym prekvapením ak by som bola zmeškala všetky. Neviem, či peniaze vynaložené na kúpu náhradných letov či nocí v letištných hoteloch sú veľká cena za to, že som v živote strávila na letiskách o pár hodín menej času.
Najviac ma však asi vždy dostalo to, že na letisku som po každej dávala niekomu alebo niečomu zbohom. Či už rodine a priateľom pri odchodoch do neznáma za novými dobrodružstvami, alebo novým známym a novým miestam pri návratoch domov. Tých pár hodín strávených v studených obrovských halách letísk, v tax-free krajine nikoho a ničoho mi chladnou prázdnotou zvieralo srdce a cítila som sa ako zblúdená duša, ktorá momentálne nikam nepatrí... A i keď dnes väčšinou lietam s manželom alebo dcérou, a zbohom preto už tak veľmi nebolí, ten trpký a nepríjemný pocit z letísk vo mne zostáva.
A minulý týždeň sme kvôli mne znovu zmeškali náš let... :-)
