Angličania sú zvláštny národ. Napriek ich povesti konzervatívnych suchárov, ktorí si len málokoho pustia k telu a ak, tak to trvá hodný čas, z nich mám práve opačný dojem. Podľa mňa sú srdeční a otvorení a často príjemne vtipní. A to nehovorím iba o mojich priateľoch, kolegoch, či šéfovi (ktorý je mimochodom jedným z najvýraznejších príkladov popierajúcich horeuvedenú nelichotivú povesť).
Zo začiatku som sa vlastne cítila trochu nesvoja. Nebola som zvyknutá na to, že sa so mnou predavačky v obchodoch rozprávajú. Nielen o počasí. Počas blokovania tovaru si vymeníme názory na najnovšie udalosti v správach či klebety, pochválime sa, čo sme robili v sobotu večer a najvďačnejšiou témou bolo v posledných mesiacoch moje tehotenstvo, či nové bábätko. Niekedy sa dokonca zakecáme a pokračujeme aj keď je nákup pobalený. Čo na tom, že na budúce ma určite bude obsluhovať niekto iný a ja „svoju“ predavačku len tak znovu neuvidím. Ale aspoň mám pocit, že za pokladňou sedela skutočná osoba a nielen zamestnanec, ktorého jedinou úlohou je nablokoať môj nákup. Tu mi zamestnanci pekárne hypermarketu špeciálne upečú môj obľúbený chlieb, ktorý sa už minul a v ten deň ho už piecť neplánovali. Tu sú ľudia k sebe väčšinou ohľaduplní, uvoľňujú si navzájom cestu, zaďakujú, či ospravedlnia sa. Usmejú sa na mňa na ulici, pozdravia, nakuknú do kočiara, či začnú so mnou rozhovor.
Zvlášť som si to uvedomila počas môjho nedávneho pobytu v britskej nemocnici. Po častých reportážach o hororovom stave britského zdravotníctva na národnom a súkromných televíznych kanáloch, kde redaktori vykresľujú špinavé izby a operačky a nedostatok personálu, postelí či vybavenia a sľubujú, že s najväčšou pravdepodobnosťou budete nechaní napospas svojmu osudu niekde na chodbe zopár hodín, kým na vás bude mať niekto čas, som bola pripravená na všetko.
Ok, podlaha v izbe nebola najčistejšia, ale tento mierny nedostatok viac než dostatočne vykompenzoval nemocničný personál. Počas tých pár dní, čo som v nemocnici strávila bolo o mňa nielen výborne postarané, ale sestričky, ktoré sa pri mne a manželovi za ten čas vystriedali nám dali jednoznačne najavo, že nie sme pre nich iba ďaľší z množstva pacientov. Pamätali si nielen naše mená, ale vedeli o nás i kopec iných, pre náš pobyt v nemocnici úplne nepodstatných informácií. (Akurát môj manžel si myslí, že ten mladý fešný pôrodník to možno trochu prehnal, keď ma počas mojej pôrodnej agónie v rámci utešovania volal „babe“, zhodou okolností v momentoch, keď mal svoje ruky niekde medzi mojimi nohami). Boli nám k dispozícii vo dne v noci i týždne po prepustení z nemocnice, keď sme si nevedeli rady s novým bábätkom. A na záver, pri poslednej návšteve mojej „community midwife“, som dostala skutočne úprimné objatie s povzbudením, že veď o také zhruba dva roky sa uvidíme znovu.
Podľa mňa to nie je tým, že tu tie predavačky, sestry a všetci ostatní majú väčší dôvod na úsmev a ľudský prístup ako doma na Slovensku. Väčšinou tiež pracujú za minimálnu mzdu, ktorá (i keď na slovenské pomery na prvý pohľad štedrá) pri súčasných cenách nehnuteľností, úverov a celkových životných nákladov v UK je viac almužnou ako odmenou, najmä ak ste sa rozhodli v tejto krajine „postaviť dom, zasadiť strom a splodiť syna“.
Kedysi dávno som kdesi čítala, že ono je to skôr ako s tým anglickým trávnikom. Zo dňa na deň ho vo svojej záhrade nevypestujete. Chce to totiž týždne, mesiace, možno i roky či celé generácie dôkladnej staroslivosti a práce. Pravidelné strihanie, polievanie a najmä vyťahovanie nežiadúcej buriny.
