Navyše, byť architektkou (na Slovensku) nie je ľahké. Ak som „mladá“ rešpekt si veľmi neužijem, veď sa tomu ešte nerozumiem. Tak akurát treba nakresliť, čo „pán architekt“ povie, najlepšie zadarmo. No i po niekoľkých rokoch či desaťročiach praxe si architektka na Slovensku rešpekt nezaslúži. Veď je žena. Čo sa tá môže rozumieť do „stavbariny“? Dá sa to overiť veľmi jednoducho. Stačí ak prídu dvaja architekti, muž a žena, spolu na jednanie. Nemusím snáď hovoriť na koho sa investor či dodávateľ v prvý moment obráti. Samozrejme verím, že nie úplne všetci majú podobné skúsenosti a existujú i klienti a dodávatelia bez predsudkov.
S týmto názorom na svet a svet architektúry som sa ocitla v Anglicku. Ba čo, ešte horšie! Nielen že som mladá ženská, navyše nemám žiadnu prax a angličtina nie je môj prvý jazyk. Chybná gramatika, čudný prízvuk a sem-tam mi to slovíčko nechce prísť na myseľ.
Prvou skutočnou úlohou bolo nájsť si zamestnanie ešte pred naším vstupom do EU, ideálne s nástupom k 1. máju 2004, keďže ani na tom „západe“ to nie je až také ružové a z jedného platu (môjho priateľa) sa vyžiť nedá. Zo skúseností iných i vlastných som vedela, že to nebude jednoduché a ako cudzinka budem v nevýhode. Na svoje vlastné prekvapenie po štyroch zaslaných CV-čkach a dvoch interviách, i napriek tomu, že moje posledné zamestnania s architektúrou nemali veľa spoločného, som dostala pracovnú ponuku v jednej menšej kancelárii a 1. mája som sa ocitla na ceste do nového domova. Čím som zaujala naozaj neviem, lebo okrem svojej prisľúbenej snahy som naozaj nemala čo ponúknuť. Diskriminácia sa nekonala.
Dnes tu sedím a nestíham sa diviť. Šéf natoľko dôveruje mojej práci, že celé projekty riešim sama, od prvého kontaktu s klientom a zmluvy o dielo, kde sama navrhujem cenu za poskytované služby (veď ono ho to prejde, keď mu to prestane vychádzať), cez kompletnú projektovú dokumetáciu, tender, až po stavbený dozor. A taktiež viem, že šéf nezneužíva fakt, že som z „východnej Európy“ a odmeňuje ma rovnako ako anglických kolegov za rovnakú prácu.
A rešpekt a dôveru mi prejavuje nielen on. Klienti sa so mnou bavia ako s rovnocenným partnerom a často si nechajú poradiť, stavbyvedúci nemajú problém mi zavolať a spýtať sa ako majú tie tehly ukladať (ako keby som ja niekedy videla tehlu naživo). A to mám na stole projekty na futbalový klub či 54 bytov v centre mesta.
Musím sa však priznať, že nie vždy viem odpovedať. No i v takom prípade rešpekt nestrácam. Veď nie všetci vedia všetko. A oni to chápu, veď aj oni kedysi začínali a ani dnes nevedia všetko. A tak odpoveď „Neviem, zistím a zavolám vám“ je rovnako dobrá ako každá iná.
A tak som prišla na pár vecí. Na to, aby sa ku mne správali ako k rovnocennej osobe napriek môjmu pôvodu stačí málo (alebo možno to je veľa) - byť skromný a slušný, a ako kedysi povedala Bambuľka, čarovné slovíčka „ďakujem“ a „prosím“ robia zázraky. Spoločenský život tiež nemusí trpieť. Ak chcem, aby ma Briti zapojili do svojho života, musím sa chcieť zapojiť v prvom rade ja do toho ich. V snahe spoznať nejakých Slovákov tu v okolí som raz totiž narazila na jednu partiu “našich“, ktorí nemali radi Angličanov z princípu (neboli pre nich dosť dobrí) a tak sa dištancovali oni. Izolované skupinky Slovákov či Čechov alebo Poliakov neboli zriedkavé aj v iných krajinách a viem, že sa tak rozhodli sami. Ja, napriek nie veľmi dlhej dobe tu mám už zopár skvelých kamarátov na ktorých sa môžem spoľahnúť. V obchode a službách sa ku mne vždy slušne správajú - samozrejme aj ja naďalej používam to ďakujem a prosím. Dokonca aj banka mi dala svoju dôveru, čo demonštrovala zaslaním nevyžiadanej kreditky s nemalým limitom. A ešte za slobodna, na svoje staré meno s koncovkou –ová som v pohode dostala hypotekárny úver.
Skrátka, nadobudla som pocit, že to, ako na nás reaguje okolie závisí iba od nás. A nielen v zahraničí.
