Pre začiatok, vzťahy na diaľku nie sú nikdy jednoduché. Studené letištné haly, noci v cudzích hoteloch a prechádzky v cudzích mestách. A akokoľvek často sme balili kufre a lietali cez pol Európy, vždy to bolo málo. Webkamera je síce skvelý vynález a dá sa s ňou stvárať všeličo, ale skutočné objatie sa nám onoho času ešte nepodarilo preposlať.
Po zvládnutí tejto náročnej prvej fázy, ktorá sa však vo väčšine prípadov končí neúspechom, prichádza sladká fáza druhá – spoločný život. Spolunažívanie muža a ženy v jednej domácnosti je fenomén sám o sebe a bolo, je a vždy bude nevyčerpateľným zdrojom námetov úvah a diskusií všetkého druhu. Mne ani tak nevadia tie špinavé ponožky na zemi, neporiadok kamkoľvek stúpila jeho noha, či občasné jeho príchody nadránom po zjavne skvelom výjazde s kamarátmi. Takí skrátka chlapi sú a nejak som s tým vždy rátala. Aj on sa postupne zmieril s tým, že tridsať párov topánok je nevyhnutné minimum a z času na čas sa na mojom aute objaví nejaký ten škrabanec. Čo však s rozdielmi, na ktoré som až tak pripravená nebola?
Ako mu mám napríklad vysvetliť, že povedať ľuďom priamo do očí pravdu neznamená, že som neslušná, ale považujem to za čestnejšie ako úsmev zo slušnosti? A ako mám vyžehliť nedorozumenie, ktoré vznikne, keď sa mi podarí použiť nevhodné slovo alebo slovo v nesprávnom kontexte a celá veta vyznie úplne inak ako som ju myslela (nejakou nevysvetliteľnou záhadou vždy negatívne)? Takisto nikdy nepochopí ako sa žilo počas socializmu a politickej neslobody a ako to ovplyvnilo našu rodinu, moju výchovu a v podstate mentalitu celého národa . A napriek tomu, že na rozdiel od neho, ja (dúfam) nikdy nebudem vedieť, ako to je jesť iba suchý chlieb na večeru, lebo na viac v ten deň nie je, mu neviem vysvetliť prečo stále rátam každú libru, i keď ich je momentálne dostatok.
A tak sú nevyhnutné kompromisy u nás doma na dennom poriadku, i keď tomu často predchádzajú menšie či väčšie búrky. Kde sú totiž dve tvrdé hlavy, tam to poriadne iskrí.
Zopár vecí sa už ale predsalen utriaslo. Na niektoré sa dokonca veľmi ľahko zvyká. Napríklad na to, že košele si žehlí "pán domu" sám a večera je takisto jeho povinnosťou ako i mojou. Emancipácia u nás funguje v každom smere (až na to, že v mojom prípade pri kontrolovaní oleja v aute a podobných úkonoch by som sa celkom rada vrátila o pár rokov späť :-)). Tiež som sa naučila v jednej vete povedať aspoň dvakrát ďakujem a trikrát prosím a výnimočne si i zakúsnuť do môjho značne podrezaného jayzka. Zvykla som si na pitie čaju minimálne päťkrátdenne a občas v nedeľu pečiem povestné Full English Breakfast či English Roast a výborne si na nich pochutnám. Zistila som, že dokonale uprataný dom nie je to najdôležitejšie v živote (vidíš mami) a všetko nemusí byť vždy úplne perfektné na to, aby sme boli šťastní. A hlavne som sa naučila menej sa sťažovať na všetko naokolo (a to i vrátane počasia)...
Niečo som si na druhej strane vydobila aj ja. Napriek astronomickým účtom, kúrenie už býva zapnuté v zime aj po celú noc a keď sa ide v piatok či v sobotu večer do ulíc, v zime sa berie i kabát. Nedeľu nepremrháme umývaním áut alebo brázdením „shopping mallov“ ako naši susedia, ale vyrazíme niekam na výlet. A Angličan-neangličan, na lyžovačku sa skrátka musí ísť aspoň raz do roka.
Len ma občas mrzí, že mu vianočná kapustnica asi nikdy nebude voňať a nikdy sa spolu nezasmejeme na Pelíškoch, i keď ich máme i s anglickými titulkami.
