Boli sme prvý ročník na Slovensku. Nevedeli sme ani my ani naši „profáci“ ako to nakoniec dopadne a či si nebudeme musieť zopakovať posledný maturitný ročník na obyčajnom gymnáziu. Či budeme vedieť ako sa pripraviť na skúšky, ktoré ešte nikto pred nami na Slovensku nerobil, či prejdeme a či ten záverečný diplom nám bude nakoniec na niečo dobrý. Bol totiž uznávaný v celom svete, len na Slovensku ešte nie. :-) A dostali sme ho až pekných pár týždňov po prijímačkách na vysoké školy.
A tak sme priebežne robili čo sme mohli. Študovali celé dni a noci (trochu preháňam), písali eseje, pripravovali prezentácie a koordinátor programu obehával vysoké školy a prosil, aby nám dovolili ísť na prijímačky bez maturitného diplomu. No nielen to. Absolvovali sme i niekoľko týždňových výmených pobytov v Európe, nejakí zahraniční študenti prišli navštíviť i nás a pomohli sme organizovať medzinárodnú IB konferenciu. A v žiadnom prípade, nikto z nás tie dva roky neľutoval, i keď boli ťažšie ako roky našich spolužiakov na normálnych gymnáziách. Ťažšie ale vzrušujúcejšie. Zopár z nás to i skúsilo s prihláškami na univerzity v zahraničí a uspelo, problémy nastali iba pri zháňaní štipendií. A ako to vyzerá s prvými „ajbíkmi“ po 10 rokoch?
V každom prípade sme úplne obyčajná trieda gymnázia. Na univerzitné štúdium sa dostali všetci a poniektorí skončili i dve. Nič extra, menežéri, právnici, psychológovia, architekti apod. Už vtedy sme sa čudovali podľa čoho nás vyberali, lebo „kocky“ sme v žiadnom prípade neboli. Po 10 rokoch sa nikto v živote nestratil. Spadli sme do toho ako každý iný – zamestnanie, hypotéky na 25 rokov a niektorí už stihli založiť i rodinu.
Mnohí z nás nakoniec strávili nejaký čas v zahraničí, či už štúdijne alebo pracovne, ale väčšina sa vrátila domov. A my traja, čo sme zatiaľ zostali mimo Slovenska (z osobných a nie ekonomických dôvodov) pevne dúfame, že našej mladej republike robíme za hranicami to najlepšie meno.
