Jednou z nich je veta, ktorú vyslovila moja mama, keď som sa ako malé dievčatko spýtala, čo sú to teda tí komunisti a prečo na nich stále s tatinom, a vlastne kolektívne s celou rodinou nadávajú. Ako jednu z odpovedí som dostala toto vysvetlenie, úmerné môjmu vtedajšiemu veku: „Keby nebolo komunistov, predstav si, že by nám bolo tak dobre, že by sme mali farebný televízor v každej izbe.“
„Fíha!!“ pomyslela som si vtedy vôbec netušiac, že sa mi táto vtedy neuveriteľná predstava splní do poslednej bodky.
Posledné leto sme sa s priateľom rozhodli, že to už takto ďalej nejde a že pri platení nájmu a ostatných poplatkoch sa nám nikdy nepodarí našetriť na depozit na dom a svadbu. A tak sme sa dohodli s jeho rodičmi, že sa na šesť mesiacov k nim presťahujeme, čím sa eliminuje väčšina výdavkov a podarí sa nám požadovanú sumu ušetriť. Dom majú veľký, na anglické pomery priam obrovský, jazero s rybami v prednej záhrade, ovocný sad v zadnej. Miesta dosť, leto na ceste, svokrovci sú veľkí pohoďáci, pol roka to nejako vydržíme.
Ako sa tak snažíme udomácniť a zladiť si svoj program s programom rodičov, zrazu sa mi vynorí stará spomienka na onú vetu. A naozaj. Veľká plochá obrazovka v miestnosti so snookrom, širokouhlý televízor v obývačke, prenosný v kuchyni a po jenom v každej spálni. Väčšinu z nich dopĺňa DVD prehrávač alebo video.
Zásady zaobchádzania s televízormi zhrniem krátko, ale výstižne. V momente ako príde aspoň jeden z rodičov domov, musí zapnúť minimálne dva z televízorov ešte pred tým ako pozdraví. Najlepšie je mať zapnuté všetky televízory, aby nám nič neušlo ke´d sa náhodou musíme premiestniť z miestnosti do miestnosti. Televízory sa zásadne vypínajú až tesne pred tým, ako sa ide spať. Ak príde návšteva, televízory sa samozrejme nevypínajú, dokonca ani nestíšia, s hosťami sa prekrikuje zvuk z televízora; najlepšia konverzácia je však tá, ktorá sa odohráva iba počas reklám. Pri zapnutom televízore sa odhrávajú všetky raňajky, obedy a večere, pri televízore sa pracuje, žehlí, a kvôli značne podvedomie iritujúcemu neprestajnému hluku sa pri zapnutom televízore (a často možno práve kvôli nemu) odhrávajú i hádky. A ak treba niekam ísť, najprv sa musí skontrolovať televízny program a všetko „dôležité“ nahrať.
Raz pri večeri, keď som sa v kuchyni ocitla sama, som televízor svojvoľne vypla. A zrazu som si uvedomila to neveriteľne božské ticho. Moja nervozita zrazu opadla a ja som sa úplne v kľude najedla. A uvedomila som si, že som strašne rada, že sme nemali farebný televízor v každej izbe (a že aj tak tam za socíku nebolo čo pozerať). Som rada, že keď vonku svieti slnko, nie som schopná obsedieť ani minútu. Som rada, že aj keď prší, radšej idem plávať alebo liezť, alebo čokoľvek iné a pozeranie televízie pokladám za tú najposlednejšiu možnosť. A taktiež som nesmierne vďačná za to, že sa stal zázrak a tento životný štýl nemal v detstve na môjho manžela veľký vplyv.
Včera to náhodou celé svokra pekne zhrnula a ani si to neuvedomila (v januári sa tradične britské televízie pretekajú, ktorá bude mať tie najlepšie a najzaujímavejšie seriály a programy, aj mňa na jeden chytili – pozn. autora) : „Teraz beží v telke toľko skvleých seriálov, že ani neviem čo skôr pozerať a život tak ľahko a rýchlo plynie.“ A ja som si stopercentne istá, že to myslela úplne inak ako to chápem ja.
V rámci objektivity sa na záver ešte na celú problematiku (a seba) pozriem ja z toho svokrinho pohľadu a môžem skonštatovať iba jedno: „ You ungrateful sod!!!“ :-)
