Keďže živiteľ rodiny je mimo domu od siedmej do siedmej, na môj zoznam TREBA UROBIŤ „nudiacej sa mamičky na materskej“ pribudli aj povinnosti ako vybavovanie MOT (STKčok), kosenie trávnikov a podobne. A odkedy sme sa so Zoe prihlásili na hodiny plávania a počasie je trochu k svetu, nemám čas ani na obed. Takáto štíhla som nebola už od dvetisíceho prvého. A vraj, že po pôrode sa priberá.
Rozmýšľam, akú ďaľšiu činnosť budem musieť vynechať po nástupe do práce. Veľa priestoru na manévrovanie už ale nemám.
Tak som si dnes aspoň uvarila plný hrniec tekvicovej polievky s kôprom. Pripomenulo mi to letné prázdniny v našom zabudnutom mestečku, kde bolo nutné každé leto zúžitkovať všetky(!) ťažko (a často nedobrovoľne) odrobené plody našej zeme a tak boli v určité obdobie tekvicová polievka a zapekané cukiny na jedálničku aj trikrát do týždňa. Ja som zohnala v Tescu v akcii. No nekúp to! Hádam dvojminútový ohrev v mikrovlnke tento týždeň stíhať budem.
Aj preto, že Zoe nakŕmiť musím; vyrábam mini porcičky detských verzií všakovakých jedál, od Cauliflower Cheese po Minestrone. Ešteže existujú mrazáky a za dve hodiny nekonečného oškrabovania bio zeleniny mám navarené na týždeň. Úplne vážne obdivujem staršie generácie za to, že sa vôbec dali na nejaké to plodenie potomkov bez všetkých tých dnešných vymožeností. Špinavé papierové plienky ani nebudem spomínať.
***
Konečne sem prišla jar, i keď súdiac podľa minulého roku, by som to asi mala nazvať letom a rýchlo využiť každú teplú a slnečnú minútu, lebo už zajtra môže znova nastúpiť tá typická upršaná jeseň a zima.
A ako na potvoru, namiesto nejakého toho barbeque som celé nedeľné poobedie strávila vyťahovaním púpav z trávnika. Holt, kto chce mať trávnik ako na Old Trafford, musí niečo obetovať. Akurát som si nie istá, či to stálo zato. Teraz ten trávnik vyzerá akoby sa tam celý deň párili divé svine. Rozmýšľam, že pri našich veľmi sporadických pracovných návštevách našej záhrady ten anglický trávnik nevypestujeme asi nikdy.
***
Život sa mi pomaly vracia do starých koľají; teda ak sa tak dá nazvať fakt, že o malú sa teraz občas cez deň može postarať aj niekto iný ako ja. Tak som to oslávila návštevou Labelu a tomu podobných do skorých ranných hodín. Napriek otlaku na päte som v tú noc lietala...
Aj by som začala zasa loziť, ale spolulezci by to asi neprežili od smiechu. Na to ich mám príliš rada (alebo seba). Viem si totiž predstaviť ako by to vyzeralo, keďže som onehdá v leisure centre zistila, že po päťsto metrov plávania ledva lapám dych a dvadsať minút na suprbežkárovi sa zdá väčšia agónia ako celý môj pôrod.
A to som sa doteraz utešovala, že deťmi starý život nekončí a určite ešte budem mať šancu ísť raz backpackovať do Nepálu alebo vyjsť na Mt Blanc. Cha! Taká neuveriteľná naivka…
