“Tatino zomrel dnes ráno“ znela SMS-ka od mamy a mne sa vydral z úst akýsi výkrik. „To nie je pravda, to nemôže byť pravda“ boli prvé slová, ktoré som vyslovila a asi som im naozaj verila, keď som vytáčala číslo domov. Čakala som, že začujem mamin hlas ako hovorí, že tá SMS-ka je chybná, že ono to tak iba na chvílu vyzeralo, ale všetko sa nakoniec spravilo a všetci sú v poriadku.
V zápätí kupujem na internete letenku domov. Kým je čas ísť na letisko, píšem maily najbližším kamarátom. Zopár z nich už vie čo prežívam, aj keď sme všetci ešte mladí a vôbec sme nečakali že sa smrť stane súčasťou nášho života tak skoro.
Za necelé štyri týžne mám svadbu. Kúpila som rodičom letenky, zarezervovala hotel a prvý krát v živote som mala pocit, že im môžem vrátiť – síce iba mikroskopický, ale predsa – kúsok z toho, čo dali oni mne počas môjho detstva. Skvelý pocit... A teraz toto... Ani nie štyri týždne pred mojou svadbou, pred ich dovolenkou po náročnom pracovnom roku... V to ráno som mala v mysli iba jedinú otázku: prečo?! Prečo práve teraz? A keď už to muselo byť, prečo to, preboha, nemohlo počkať aspoň jeden mesiac?! A prečo vôbec? Ešte aspoň jeden mesiac...
A tak hľadám odpovede a viem, že časom všetky prídu. A zopár ich už aj prišlo...
Otcove srdce bolo choré, no my sme to nevedeli, lebo to zjavne nevedeli ani lekári (i keď to sa mi zdá veľmi neprofesionálne). Bol s nami tak dlho ako len mohol, podľa patológa i o desať rokov dlhšie. Odišiel v čase keď vedel, že sme ja a môj brat v poriadku a že sa už budeme vedieť o seba postarať. Jediné, s čím sa musíme teraz všetci potrápiť, je vysporiadanie sa s jeho stratou a odpustiť mu, že odišiel.
Mama to nesie ťažko, mali skvelé manželstvo ktoré trvalo niekoľko desaťročí a potiahli to spolu naozaj „v dobrom i v zlom“. Mama to nesie ťažko, lebo mu bola najbližšie. Mama to nesie veľmi ťažko, lebo verí na náhody.
Mama verí, že to bola nešťastná zhoda náhod a že sa „to“ ešte nemuselo stať. Ja viem svoje. Ja viem, že pred tým, v nedeľu večer, som mala veľmi zvláštny pocit a potrebu porozprávať sa so svojím snúbencom o mojom otcovi a jeho zdravotnom stave. Tá potreba neprišla dva týždne skôr, po tom, čo bol otec na vyšetrení, tá potreba sa ohlásila o dva týždne neskôr, v noci, pár hodín predtým ako otec zomrel. Mohla to byť náhoda...
A tak som večer, deň po pohrebe, mame prvýkrát v živote začala rozprávať svoje drobné príbehy, prečo neverím na náhody. A prečo to tak asi malo byť... Prečo verím, že časom pochopíme... A mama počúvala... Mama ma počúvala, no neverila mi... V tú noc vstala uprostred noci a ako tak prechádzala okolo stola, kde ležal môj telefón, ten odrazu zapípal... No mama mala zvláštny pocit, že tá SMS-ka bola pre ňu... A tak som čítala: „Ľúbim Ťa veľmi, zlatko“ Poslal ju môj snúbenec po tom, čo sa uprostred noci prebral do akéhosi polospánku a pocítil potrebu napísať tú vetu. Mohla to byť náhoda... No mne sa to skôr zdalo na sekundu vypočítané... A tak v tú noc možno mama stratila kúsok svojej viery v náhody a urobila prvý krôčik k zmiereniu. Ďakujem, (tati)...
Ďakujem aj za odpoveď na moju otázku, prečo to nemohlo počkať ešte aspoň jeden mesiac. Už viem, že to, že ujo, ktorý bol na mojej svadbe namiesto mojho otca - a aj keď úplne zdravý človek, predsalen - odpadol uprostred svadobnej hostiny, nemohol sa prebrať a museli sme volať prvú pomoc, môže znamenať, že keby to bol otec zvládol v to pondelkové ráno, v deň svadby by to asi nezvládol... Možno to bola zasa iba náhoda, ale ja som si vybrala veriť v znamenia... Rozoznávať ich a hľadať v nich zmysel... Dodáva mi to silu...
A dodáva mi silu aj to, že viem, že energia sa vždy zachováva... Iba občas zmení svoju formu...
