3. týždeň (ešte netuším)
V sobotu idem s kamošmi horolezcami tradične predvianočne „posmažiť“ do Manchestru. Sa teším, už bolo načase! Naposledy sme boli pred dvoma mesiacmi. Som zvedavá, v ktorom klube tentoraz skončíme. Dúfam, že to nepreženiem a že mi zase nebude zle...
4. týždeň
V sobotu bolo parádne, len sme to nejako nezvládli dlhšie ako do tretej. Asi starneme. Večera mi v ten deň ale akosi nesadla, cítila som sa aspoň o dve čísla väčšia. Opica nebola až taká strašná, pár mojitos a vodiek s kolou predsalen veľa škody nenarobilo. Čo ma však zaráža je, že už je streda ja sa cítim rovnako mierne zle ako v nedeľu - to čo má byť? Takú dlhú opicu som teda ešte nemala...
5. týždeň (stále netuším)
Mali sme ďalšiu predvianočnú, tentokrát s kolegami z práce. Aj ma napadlo, že by som asi nemala piť – pre istotu – veď mi už tri dni mešká, ale to by určite vyvolalo podozrenie u kolegov. Nejako sa mi nechce nič vysvetľovať, najmä šéfovi. Veď som len pred mesiacom skončila tie skúšky, čo mi platil a navyše, ešte aj tak ani sama neviem čo sa deje. Určite sa moje telo so mnou iba tak zahráva...
6. týždeň
Na Vianočné sviatky prišla mama. Konečne sa poriadne vyspím a nič nebudem robiť. Stále mi mešká a občas ma ráno napne... ale to sa snáď spraví...
7. týždeň
Už mi mešká skoro tri týždne a Stu ma donútil spraviť si test. Dokonca išiel do obchodu kúpiť nový, po tom čo mi ten prvý tak celkom nefungoval. Vraj by som mala vedieť, či som alebo nie som, lebo ak som, mala by som sa podľa toho začať správať. Problém je, že ja som asi ešte nechcela vedieť, či som, lebo som na to ešte nebola pripravená. Veď sme to skúsili iba raz! Na prvýkrát to predsa len tak nevychádza. Ešte som mala túto zimu predsa naplánovanú lyžovačku...
No aby som to zhrnula, tak som. Pozerali sme na tie modré čiarky ako na zjavenie aspoň päť minút a nejako sa nám o tom nechcelo hovoriť. Vlastne sme o tom nehovorili potom ešte zopár dní. Myslím, že nám to stále nedochádza. Aby som pravdu povedala, bola som aj tak trochu rada, lebo takto aspoň viem, že sme obidvaja v poriadku. Keby to bolo inak, asi by som sa z tej lyžovačky veľmi netešila. A tak som na Silverstra nepila, ale robila šoféra...
8.-11. týždeň
Ledva existujem. Je mi strašne zle. Stále. Keď prežijem tých 8,5 hodín v práci, utekám domov spať alebo vracať. Večer je mi najhoršie, neviem prečo sa to volá „ranná nevoľnosť“! Najlepšie mi je vo vodorovnej polohe na gauči. Pobyt v práci, pohyby, najmä zohnutie mi spôsobujú dosť zlú nevoľnosť. Nemôžem nič robiť. Viem, že to znie ako vhodná výhovorka, ale hneď by som si so Stuom vymenila všetky tie domáce práce za tieto pocity. Vraj to býva iba prvých 12 týždňov, tak to tú chvíľu snáď ešte vydržím.
12. týždeň
Výlet na rodnú hrudu, do Bratislavy, s dvoma Austrálčanmi. Vraj chcú vidieť Bratislavu a Stu na to, že poďme s nimi. No nekúp to! Aspoň uvidím zopár starých kamošov a kamošiek.
Nikdy som si nepomyslela, že mi „výstup“ na hrad dá tak zabrať. Fučala som ako lokomotíva a tí traja sa na mne výborne bavili. A to sa akože udržujem v kondičke a ešte stále chodím aj do telocvične aj loziť. Aj keď to teda nie je to, čo bývalo.
Najhoršie to bolo s jedlom. Všetky tie cesnakové polievky v bosniaku, kapustnice, bryndzové halušky a podobné slovenské dobroty ma vábili, aby som si dala. A mne bolo stále iba zle. Ale posledný večer som si povedala, že tú cibuľačku a halušky do seba natlačím, aj keby ma malo roztrhnúť. A teda, skoro ma aj roztrhlo, ledva som prišla na hotel. Nikdy viac! A prvýkrát v živote som v lietadle vracala!
13. týždeň
Podľa knihy by mi už nemalo byť zle. Lenže je! Žiadna zmena. Už mi to celkom lezie na mozog. Tie týždne predtým som vydržala iba preto, lebo som verila, že tomu bude čoskoro koniec. A teraz čo mám robiť??
Tento štvrtok sme boli so Stuom na ultrazvuku. A bola som si dokonca kúpiť aj nejaké väčšie oblečenie. Predsalen, gumičky na gombíkoch už nie sú až také výborné riešenie. Len sme sa tak letmo spýtali na jednu buginu a dostali sme hodinovú prednášku o výhodách a nevýhodách troch rôznych exemplárov. Panebože, toľko času som nestrávila ani pri výbere auta a to moje prvé dokonca stálo polovicu z ceny tej buginy!
Teda, ten ultrazvuk ma ale fakt dostal. Doteraz bolo tehotenstvo iba o tom, že mi je strašne zle a som unavená. Ale vidieť to malé stvorenie vo vnútri ako sa mrví a kope miniatúrnymi nôžkami nám celkom vyrazilo dych. Myslím, že nám to v tom momente konečne začalo dochádzať. V tom dobrom zmysle slova...
