A tak som sa po čase rozhodol ísť na milý cintorín vedľa pošty uprostred našej štvrte. Na upravených hroboch totiž posedávajú rôzni anjelici.
Nie sú prilepení, nie sú priviazaní, nie sú ťažkí... A stále tam sedia, a sedia, a kľačia so zloženými ručičkami... Je asi jasné, že to nie je cintorín na Slovensku. Anjelikov tam dávajú pozostalí priatelia, či známi. Taký miestny zvyk.
Naša Lea to komentuje nadšeným: „Jeeeeeej, anjelik, malinky. Anjelik veliky, veliky, to je mamina, vieš?" Na niektorych nahrobných kameňoch sú tu totiž aj veľké medené sochy anjelov s roztiahnutými krídlami, ktoré sa skláňajú nad rodinnou hrobkou s ružou v ruke...
„Anjelik kľačí, čupiííí, takto", sadne si Lea na zem a zloží si rúčky a pokračuje: „Modlí sa, modli, modli..." šúcha par sekúnd zloženými rúčkami.
„Jeeeeej, džízus, merhiiii, džouzef, darčeky pre džízusa, noooó" , zvolala Lea, keď na jednom náhrobnom kameni zbadala vianočný Betlehem.
„A tu je Ježiííš. Zomrel. Škoda. Všade ma bobinka, bobinka, bobinka. Veľa bobiniek.Tu ďalší je anjelik, špinavy. Umyjeme ho? Tatino dvihne Leušku? Dobre, dobre? Aaaa princeznaaaaá, má kvietkove šatočky, nooooó", komentuje Lea "štylizovaného" anjelika čo má šaty a vlásky z margarétky...
Z pošty sme šli na cintorín, z cintorína na detské ihrisko... Lea miluje šmýkačky. Nemal som foťák, a tak som si cintorínovú story napísal, aby som na ňu nezabudol. Doma sme papali polievočku. Na siedmy pokus. Večer ma pustili moje ženy so susedom z Prahy na pivo. To je super rodičovská dovolenka...
Cintoríny nemusia byť nudné a morbídne.
Musia tam byť však veselí anjelici, Betlehem, veľký anjel mamina ... a naša Lea. To ste určite nevedeli. Do včerajšieho popoludnia som si to až tak neuvedomoval ani ja...
