Som pedagóg, manažér a teológ mimo cirkevnej služby. Aktívny občan. Od roku 1995 som aktivny ako učiteľ ZŠ, SŠ či VŠ a manažér vo svete formálneho aj neformálneho vzdelávania, NGO a podnikania. Od roku 1995 do roku 2003 som pôsobil v pastoračnej službe na Slovensku aj v zahraničí ako rímskokatolícky kňaz. Mám dve krásne a zdravé dcéry a jednu manželku. Som zakladajúcim členom PS a odborníkom pre vzdelávanie. Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, Spoločnosť, Today, WEEK, Theology Today, MK Weekly, Scriptures, Listáreň, Nechceme sa prizerať, Oral History, Zo školských lavíc, Epigramiáda
Ľahostajnosť a rezignácia sú živnou pôdou pre korupciu, nezákonnosť a postupnú stratu občianskej slobody. Zdá sa mi, že to je dobré podujatie, a preto to dávam aj na toto miesto. Možno sa tam stretneme.
Diskusia o tom, kto je národnejší sa rozbehla. Pán Slota venoval peniaze na opravu kostolíka v Černovej. Preto je národnejší ako KDH. Diskusia o tom, kde na to SNS vzala by bola diskusiou na inú tému. Národná diskusia sa na obidvoch stranách dunajského nábrežia priostruje. KDH aj SNS sa možno nakoniec na otcovi národa dohodnú. Bez historicko-etického poohliadnutia však ostane aj táto diskusia len žabomyším sporom o to, kto je slovenskejší. To, do akej miery tento spor urobí slovenskú spoločnosť lepšou a zodpovednejšou je otázne. Výročie prijatia tzv. Židovského kódexu 9. septembra v roku 1941 slovenskými štátnymi orgánmi obišli obidve politické zoskupenia hlasným mlčaním. Tým sa implicitne samozrejme niekam zaradili. Kto bližšie sleduje homofóbne či xenofóbne vyjadrenia predstavitelov KDH či SNS zistí, že pri tendencii odpúšťať zakladateľom majú obe skupiny potenciál na spoluprácu. Obsahovú určite. Forma sa dá ešte dohodnúť.
V nedeľu 9. septembra si na Rybnom námestí v Bratislave niektorí súčasní ústavní činitelia aj ich predchodcovia pripomenuli deň holokaustu. A to je dobre. Prvý slovenský štát má s týmto dátumom veľa spoločného. Slovenská spoločnosť sa však z tohoto dátumu a z vecí s ním suvisiacich stále nevie vyrozprávať. Škoda... Lebo pamäť je potrebná - ako hovorí aj hebrejský nápis na pamätníku holokaustu v našom hlavnom meste v tieni veže Dómu sv. Martina.
Na úspech a výkon orientovaná spoločnosť len ťažko prijíma náhľad, podľa ktorého prítomnosť slabých a bezbranných či inak na pomoc odkázaných jedincov je prejavom nielen blahobytu ale i zdravej hodnotovej orientácie spoločnosti.
Euroamerická kultúra - zdá sa - dnes nemá čisto kultové objekty, ktoré by ako také jednotne vnímala. Kresťanské chrámy nimi nie sú, keďže táto pokresťanská civilizácia nevie odkiaľ je a kam ide. Aspoň nie v očiach iných kultúr, ktoré sa neboja odvádzať vlastnú identitu od vzťahu k nadprirodzenému bytiu. Ostala však naša civilizácia bez materiálnych znamení vlastnej duchovnej aktivity, tvorivosti a života? Osvietenectvo ako keby zotrelo tradičné hranice medzi profánnym a sakrálnym. Preto sa asi mohlo stať, že v symbole - WTC - , na ktorý zaútočili teroristi so zvolaním Allah Aqbar sa nemodlilo, ale pracovalo. Napriek tomu bol komplex budov na Ground Zero pre nich symbolom kultúry a ducha bezbožného Západu.
Ideál je niečo, čo vyjadruje dokonale túžbu človeka v pojmoch, ktoré opisujú realitu tak, ako by ju dotyčný subjekt chcel mať a prežívať, keby ju mohol sám stopercentne presadiť. Ideál je tým vyšší, čím je prepracovanejší a tým reálnejší, čím vačší konsenzus sa ohľadom téz, ktoré ideál opisujú, vytvorí. Ideálnym obrazom človeka v katolicizme je obraz človeka, ktorý sa zriekne tohoto sveta a jej hmotnej stránky a naplno sa oddá Bohu. Je takýto ideál akceptovateľný? Tu je moja trochu ironická úvaha.
