Byť otcom nie je vôbec jednoduché. Čím vážnejšie sa na túto úlohu dívam, tým viac mi behajú po chrbte zimomriavky. Prichádza dieťa - nasťahuje sa k vám a už tam ostane. Bez návodu na použitie v 29 jazykoch. Prvé kúpanie a telíčko, ktoré je také krehké, až sa ho bojíte dotknúť. Nemohol som sa osmeliť a stále som dával prednosť svojej drahej. „Ty to vieš lepšie", ospravedlňoval som sa nahlas. Tí, ktorí ma poznajú vedia, že nerád priznávam, že iní vedia veci lepšie ako ja. Nuž otcovstvo a život v rodine je aj takáto každodenná škola objavovania vlastných hraníc. Dieťa sa postupne stavia na vlastné nohy. No zem je veľmi guľatá. Kolísavé pohyby, balansovanie a pády. Pri každom z nich mi sťahuje žalúdok aj hrdlo. No prvé kroky sú zaujímavým medzníkom v živote rodiny. Zistíte, že zariadenie Vášho bytu nezodpovedá ani základným požiadavkám na bezpečnosť. Objavujete nové horizonty a vidíte, že svet je aj o niečom inom... Lekár mi povedal, že mám typickú chorobu mužov na rodičovskej dovolenke - stiahnutý "zvierač"... Niečo mi aj predpísal. Myslel som si, že si zo mňa strieľa. Nie. Naozaj mám z ustavičného bdelého stavu a pozorovania konania nášho nového malého spoločníka stiahnutý "zadok".
Osobitnou kapitolou je výmena plienok. Veľmi som sa bál tejto časti, no ukázalo sa, že príroda je spoľahlivá učiteľka. Dnes si už len dramaticky spomínam na dva týždne, kedy sme sa s týmto hygienickým pomocníkom malých detí dramaticky lúčili. Lea sa oprela o pohovku, vložila si ruky do dlaní a hlasne plakala. Nie je príjemné pocikať sa do nových nohavičiek a ešte nepríjemnejšie je sa tam vykakať. Pohodlie savej plienky sa stráca a je potrebné sledovať reflex, ktorý nepoznáme. Vychádzky skrátite na nevyhnutné minimum, aby ste sa stihli vždy vrátiť domov a vymeniť vlhké či inak poznačené spodné a vrchné prádlo. Určite existujú aj iné spôsoby ako prežiť rozlúčku s plienkami, no nám to takto trvalo dva týždne. Sem tam to ešte nestihneme, no je to úplne v pohode.
Najstresujúcejšie sú okamihy v nákupných centrách s toaletami zásadne na druhom konci obrovského priestoru od miesta, kde sa práve nachádzate. Lea neomylne zahlási, že chce cikať, prípadne kakať. Dilema sa zväčší, keď na dverách toalety nájdete piktogramy muža, ženy a matky s deťmi. Čo teraz? Matky s deťmi môžu zásadne či spravidla vstupovať do sekcie dámskych toaliet. Tu som pocítil verejnú a spoločenskú diskrimináciu môjho pohlavia: „Oni nevedia, že aj otec môže ísť na toaletu so svojou dcérkou?" Trochu ma potešil susedný Karstadt. Napriek prebiehajúcemu bankrotu na toaletách nešetril a toalety s pultom pre deti mali oddelené. Tak to má byť: ženy, muži, rodičia s deťmi. Tento audit určite nie je úplný, no ťažkosti cikania s malinkým dievčatkom v mužskom pisoári si asi viete predstaviť. Ak nie, aspoň sa pokúste. Preto som svoje rozpaky začal riešiť úplne radikálnou rodovou nekorektnosťou a vchádzam už s Leou len do záchodov dámskych...
Diskriminovala ma aj matka príroda. Nemohol som uspokojiť Leuškine hlasné volanie po maminkinom prsníku vtedy, keď ešte nič iné nejedla a akosi nám ten prepočet predpokladaného času kojenia nevyšiel. V režime najvyššej pohotovosti bola povolaná maminka a musela bleskurýchle upokojiť plačúce a o dúšok mliečka volajúce ústočká. Tak. A čo s tým mám robiť ja...? Odvtedy veľmi dobre rozumiem metafore: „Cítim sa zbytočný ako mužská prsná bradavka."
Epizódy zo života na materskej sú početné a pestré. Niektoré si pamätám, iné si zapisujem, veľa ich padá pre veľký počet a frekvenciu do Recycle Bin-u a neviem, či ich ešte odtiaľ niekedy vylovím. Minule sme sa prechádzali. Okolo nás prešla dáma so psíkom. Lea si čupla a začala sa strašne smiať. Oboma dlaňami si zakryla tvár a nahlas sa aj naďalej smiala. Striedavo si ručičkami udierala kolienka a zakrývala tvár. Pýtam sa jej: „Čo sa deje Leuška?" Ona mi odpovedá: „Aha tatinko, vidíš?" A ja na to: „Čo Leuška?" Okoloidúci ľudia sa zastavovali a so sympatiami sa dívali na náš veselý dialóg. Našťastie nám nikto nerozumel, bolo to v Štrasburgu. „Havinko má pipíka ako ty!", hovorí so smiechom Lea a skrýva si tváričku do dlaní. Pozrel som sa na havinka a moje mužské sebavedomie bolo postavené do veľmi zvláštneho kontextu. Nebudem to tu rozoberať. Nebol to teriér, ale ani doberman... Pokračovali sme ďalej do auta. Naštartoval som. V autorádiu boli na mojej obľúbenej rozhlasovej stanici s RDS skratkou DLF práve správy. Leuška povedala: „Táto teta sa mi nepáči. Vypni to. Ja chcem pesničky, dobre tatino...?"
Viktória a Richard sa časom dostanú tam, kam sa dostala Lea. Už sa ju nebojím kúpať. Naopak. Moje svaly sa ukazujú pri kúpaní a obliekaní čoraz účinnejšie ako maminkina nežnosť. Diskriminačné závany pri kojení sú už tiež minulosťou. Tatinova paradajková polievka podľa rímskeho receptu má úspech. Nie je nič krajšie ako leuškine: „Mňam, mňam, toto mi chutí tatino." Keď skončí poludňajší spánok, vždy znovu ma dostane a úplne „roztopí" otázka: „Čo si mi dnes navaril tatino?"
Vtedy úplne zabúdam na svetové súvislosti svojej existencie a intergalaktické problémy. Jedného dňa ich Lea určite vyrieši. A ak nie tak k tomu určite aspoň trochu prispeje. No a slávne konštatovane o tom, že myslieť máme globálne a konať lokálne naberá konkrétne rozmery práve vtedy, keď je otec na materskej dovolenke v cudzom meste. Nechcem samozrejme zovšeobecňovať. No u mňa je to tak. Je mi tak trochu ľúto otcov, mám a detí, ktorí toto z rôznych dôvodov nezažijú. Toto mi prebehlo hlavou, keď som si čítal na mojom mobile, že sa narodili noví ľudia - Viktória a Richard. Držím im palce.
