Janko bol niečo ako môj otec. Z jednoduchej rodiny, v ktorej som vyrástol, som sa Božím riadením - ako inak - dostal aj jeho prostredníctvom do nového sveta. Sveta ducha, umenia, zakázanej literatúry. A pravej nefalšovanej ľudskosti. V jeho obývačke visel odliatok posmrtnej masky Andreja Hlinku, on mi dal do rúk Čulenov oslavný životopis Jozefa Tisa. Napriek tomu opatrne posudzoval vznik tzv. druhej Slovenskej republiky. S ním sme s úsmevom a irónou konštatovali ako sa Andrej Hlinka triumfálne vracia na tisíckorunáčke do slovenských domácností. On tiež ako jednoduchý chlapec vedel koľko úsilia je potrebné vynaložiť aby človek potom, čo vystúpi vysoko, predsa ostal sám sebou a nestratil svoju tvár. Aj za tú cenu, že zistí, že priatelia nie sú priateľmi. Potom na fakulte, v živote, v nemocnici keď začínali podrážať okrem kamarátov aj choroby. Keď som naposledy mal v pláne navštíviť ho, strašne snežilo. Vracal som sa z nemocnice, kde ležala moja stará mama a mal som pred sebou ešte 60 km cesty a následne ešte služobné povinnosti. Povedal som si, že sa zastavím potom, keď „prehrmia" sviatky. Už som sa nezastavil. Teda zastavil, ale už sme sa nestretli. Našli ho pár dní po smrti. Samého v jeho izbe. Zomrel v spánku. Vtedy, v januári 1996, som cítil ako v jame na cintoríne v jeho rodnej dedine s jeho truhlou vbehol do zeme aj kus môjho srdca.
Tu leží môj starý otec
So Stanom sme sa po Jankovej smrti často zhovárali o tom, čo by asi Janko povedal na to, čo sa deje na Slovensku a vo svete. Aj v cirkvi. Možno by nám to pomohlo. Ako každé stretnutie a rozhovor s ním. Ako by sa díval na to, ako sa mocní tohto sveta bratajú a podávajú si ruky bez ohľadu na to, kto s kým a za koho kopal v minulosti. Stano mal veľmi rád štúdium a hľadanie nových vecí. Mal rád život a nevedel nemať rád. S ním ani pivné reči neboli pivnými rečami. Bol pár rokov starší, niečo ako môj starší brat. Raz som sa prichytil ako si s úsmevom na perách prezerám fotografie, na ktorých sme spolu a vykúkame vysmiati cez otvorené strešné okno auta. Bol to veselý a otvorený človek. Keď sa zrodilo hlúpe nedorozumenie, ja som bol ďaleko a telefonicky sa to riešiť nedalo. Pár dní pred návratom domov som dostal v nedeľu telefonát, že Stano dostal po operácii achilovky embóliu pľúc. Našli ho v jeho izbe. Na zemi. Už sme sa nestretli. Sem-tam zájdem na jeho hrob, aby som položil na jeho náhrobný kameň kamienok ako to robia na Olivovej hore. Stano mal strašne rád Jeruzalem. Verím, že vie, že naše posledné nedorozumenie bola len nešťastná zhoda okolností. Stano veľmi naliehal, aby som si konečne zriadil v ďalekej cudzine internetové pripojenie a mail. Keď som mu poslal prvý mail, už ho asi nedostal... Bolo to v piatok večer.
Sekyho som spoznal pri svojich cestách, keď sme s nadšením po revolúcii zariaďovali knižnicu ale aj kuchyňu na našom inštitúte. Zvyčajne sme potrebovali pri dlných cestách nocľah a Bratislava bola povinnou zastávkou. Seky ma „dostal" na starosť. Ja som bol v tom čase služobne oveľa „mladší". Mal som rád jeho dobrotivý úsmev, optimizmus. Pamätám si predovšetkým jeho jedno konštatovanie, ktorým mi pripomínal: „Nenechaj sa nikdy nikým znechutiť." Bol som šokovaný, keď som náhodou našiel pred pár týždňami koncom septembra na nete oznam, že náhle zomrel. Posledné štyri roky sa môj život a moje kroky v ňom niektorým ľuďom nepáčili. Niektorí sa prestali ozývať. Rozumiem tomu. Nechcel som nikomu pridávať starosti ani vrásky na čelo. Zdalo sa mi, že by to asi nepochopili. Keby chceli, ozvali by sa. Prestal som sa hlásiť aj ja, nie že by som nechcel, len toho času mám akosi v novom „svete" málo. Nové cesty, nové vzťahy, nové priateľstvá. No so Sekym som sa chcel určite stretnúť. Uvedomil som si ako som to dlho odkladal. Na pohreb sa mi nepodarilo ísť. Mal som desný zápal dutín a len pred pár dňami som skončil s antibiotikami.
Niektoré stretnutia som však stihol. Starého otca, ktorý bol prísny, tvrdý a dobrý. Naučil ma kosiť a všeličo iné. Bol to krásny pohreb a ja som mal namiesto kázne niečo ako hlasnú spomienku na jeho život a na to, čím pre nás bol. Alebo Jožko, ktorý v Bystranoch v tichosti robil čo mohol. Jeho srdce dobilo na zasneženom svahu, keď šantil s malými „rómikmi". Na pohrebe ho „náš" priateľ Andrej (aj jeho by som mal navštíviť...) nazval po francúzskom tichom mužovi, ktorý sadil stromy. Priatelia, odpočívajte v pokoji. Môj život bez vás je chudobnejší.
Na Patmose, rodisku Apokalypsy...
Preto priatelia moji živí, vedzte, že na Vás všetkých často myslím. Ak sa ozvete určite budem rád. S vami starý otec, Stano, Janko, Seky, Jožko sa uvidíme vo večnosti. Už teraz sa na vás teším. Bez vás sa mi tu žije tak inak. I keď Pán času a večnosti to má stále všetko v rukách. Verím.
