Mravnosť je mravnosťou dovtedy kým je motivovaná sama sebou. Dobrota je odmenou sama sebe. Dobrota nemotivuje pre svoju odmenu, dobrota je sama o sebe hodnotou. „Dobrí" jednoducho nie sme preto lebo sa to vypláca. To si všimla už antika. Pragmatici vedia kedy sa im nevyplatí byť dobrý. Podľa toho sa aj správajú. Oportúnne - podľa príležitosti. Kam vietor, tam plášť.
Človek je človekom, kým sa prejavuje i cez zdanlivo protirečivé postoje. Výbušnosť a pravdivosť. Čestnosť a sebavedomie. Inteligencia a konsenzuálnosť. Energia v nich skrytá i schopnosť človeka reflektovať svoje postoje spoločne vytvárajú priestor rastu. Keď sa energia uvoľní deštruktívnym spôsobom môže sa z výbušnosti vyvinúť agresivita, z pravdivosti netaktnosť, z čestnosti naivita, zo sebavedomia pýcha, z inteligencie vypočítavosť, z konsenzuálnosti dvojtvárnosť. Možnosť dobra a zla sa tak začínajú v človeku v napätí popierať a niekto z domu jeho vnútra nakoniec môže byť aj vysťahovaný.
Rozhodujúca je motivácia. Tak ako je čnosť odmenou samou o sebe, v duchu podobného princípu okamžitá výhoda v žiadnom prípade neospravedlní neetický postoj. Popretie dobra v praktickom živote vždy predchádza jeho konceptuálne a vôľové odmietnutie. Omyl je tiež možný. Ani ten však nespraví z neetického postoja postoj etický.
Kým v človeku teda môžu pokojne bývať všetky jeho vlastnosti a dispozície, je všetko v poriadku. So sklonom k subjektivizmu má človek tendenciu vydeliť zo svojho vnútra aj také vrstvy svojej osobnosti, ktoré môžu byť chvíľkovo na príťaž. Keď ich potom neskôr potrebuje, už nemá s čím pracovať. Zmieriť naše vnútro a pracovať v ňom so všetkým čo máme a čo sme, je nepochybne zložitejšie. Vyhneme sa však nebezpečenstvu, že sa zbavíme niečoho, za čím nám bude raz nenávratne ľúto. Vyhneme sa nebezpečenstvu praktického etického čiernobieleho dualizmu.
To čo je v nás, to v nás ostane. Osobné dejiny majú svoje plusy aj mínusy. Pracujeme s tým, čo sme zažili a prežili. Bez ohľadu na to, či sa nám to vydarilo alebo nie, vieme sa k svojej minulosti postaviť. Môžeme ju samozrejme aj poprieť. Nezbavíme sa navždy síce všetkého zlého, no neodíde od nás nepredvídateľne ani dobro. A bude dobre, keď ich budeme v sebe nosiť nie ako princípy, ale ako možnosť voľby a etického postoja. Nie ako niečo, čo nás determinuje ale ako niečo imanentné, čo skutočne dlhodobo má i pragmatický zmysel.
Vedie to totiž k pravdivému pohľadu na nás samých. Romano Guardini práve tento postoj nazýval pokorou. Naučíme sa nevydeľovať sa od iných s pocitom etickej menejcennosti či nadradenosti. Skôr s reálnym pohľadom na seba spoznáme hranicu dobra a zla v nás samých. A tá hranica je veľmi jemná. Niekedy ide skutočne len o motiváciu.
