Z Matice slovenskej, alebo aspoň z jej časti, pretože iná sa od neho na druhý deň dištancovala, sa na verejnosť dostalo stanovisko k Ferdinandovi Ďurčanskému, ktoré sa obracia na slovenskú vládu. Pomník predstaviteľa ľudáckeho režimu a kritické stanovisko vlády k jeho odhaleniu je postavené do kontrastu s jej mlčaním pri odhaľovaní pomníka T. G. Masarykovi. Ľudácke kapitoly našich dejín sú postavené do kontrastu s čechoslovakizmom prvej republiky. Ferdinand Ďurčanský bol spolutvorcom protižidovskej legislatívy. Tá smerovala od prvého okamihu ku genocíde občanov vlastného štátu. T. G. Masaryk zasa spolu s M. R. Štefánikom stál pri zrode prvej demokratickej štátnej formy na našom území, ktorá výrazným spôsobom prispela k dnešnej modernej slovenskej štátnosti.
Týmto niektorí bývalí kolegovia dnešného šéfa Ústavu pamäti národa ponúkli verejnosti ešte jednoznačnejšie myšlienkové pochody ich takzvaného objektívneho historického bádania.
Zabúdajú na genocídu
Podľa nedávnych vyjadrení Ivana A. Petranského bude novela zákona o ÚPN politicky motivovaná. V praxi to bude vraj znamenať koniec necenzurovaného vedeckého výskumu a nestranného hodnotenia obdobia neslobody na pôde ÚPN. Cieľom novely zákona je podľa neho umožniť politikom kedykoľvek zasahovať do personálnych otázok ústavu.
Ústav nebol zriadený pre nedostatok necenzurovaného vedeckého výskumu. Po rokoch neslobody si každý môže vytvoriť slobodný názor na to, čo sa v minulosti na území Slovenska dialo. Právo na názor majú aj historici a iní občania aktívni v Matici slovenskej.
Objektivita ich postojov pri hodnotení vkladu Ferdinanda Ďurčanského do slovenských dejín obchádza historický fakt genocídy, ktorému táto historická osobnosť aktívne asistovala. Subjektívne pozitívne hodnotenie Ďurčanského, že genocída desaťtisícov obyvateľov je v ich pohľade zanedbateľným faktom pri pohľade na jeho ostatné zásluhy, je práve tým faktom, ktorý je sám osebe hodným historického sympózia.
Ústav vznikol, aby história nadobudla a nestratila v našom priestore aj etický rozmer a aby sa mohla stať učiteľkou súčasnosti. Aby verejnosť bola ostražitá pri všetkom, čo totalitné režimy z minulosti oživuje, rehabilituje či zľahčuje.
Konfesionálno-nacionalistická optika
Kľúčovú úlohu Ústavu pamäti národa je potrebné hľadať práve v spoločensky dostupnom posolstve tejto inštitúcie. Na rozdiel od vedeckých inštitúcií (napríklad SAV) má Ústav pamäti národa ponúkať účinné nástroje na pochopenie národných dejín.
Interpretáciu faktov a ich morálne súvislosti by mala táto inštitúcia ponúkať zrozumiteľne širokej verejnosti. Cieľom jeho pôsobenia by malo byť pochopenie toho, do akej miery sa totalitné režimy Slovenskej republiky 1939 - 1945 a Československa 1948 - 1989 pričinili o deformácie spoločenského vedomia a individuálnych ľudských postojov.
Pre súčasnosť aj budúcnosť je potrebné zbaviť sa konfesionálno-nacionalistickej optiky. Jednoducho je potrebné pochopiť, že zverstvá ľudáckej aj komunistickej totality boli rovnako amorálne. Vedenie ÚPN musí za každých okolností vedieť, že je v službe obyvateľov tohto územia len do tej miery, do akej pomáha histórii, aby sa stala učiteľkou života. Ústav a jeho vedenie nemajú plniť tichú objednávku pohrobkov žiadneho z totalitných režimov. Tieto pochybnosti dnešné vedenie, žiaľ, nevie rozptýliť.
Medializované stanovisko osobností blízkych Matici slovenskej ukazuje, prečo je to tak. Práve inštitúcia, ako je ÚPN, by mala aktívne interpretovať a pomáhať aj tejto skupine obyvateľov pochopiť, že pri pohľade na zločiny minulosti nejde o kriminalizovanie historických osobností, ale o opis skutočnosti.
Sloboda vedeckého skúmania a stavanie pomníkov predstaviteľom totalitnej štátostrany, ktorí sa podieľali na ľudáckej či komunistickej genocíde, sú skutočne dve rozdielne veci. To prvé nikto nikomu neupiera. To druhé je prejavom nekultúrneho cynizmu k odporcom a obetiam ľudáckej i komunistickej totality.
