Je pre vás dôležité aby ste vedeli či viete ako vyzerá človek na druhej konci telefónnej linky alebo textu knihy, ktorú čítate? Či to je afroameričan, aziatka, beloch alebo pôvodný američan či aborigenec, muž, alebo žena...? Nečakáte skôr slušnú a vecnú komunikáciu, osvetľujúce odpovede, zmysluplné informácie a spoľahlivé závery a riešenia? Ako sa zmení vaša komunikácia ak zistíte, že neovládate jazyk človeka na druhej strane? Ako sa zachováte ak počujete ženský hlas? Ako reagujete keď hlas znie nervózne a hrubo?
Pane máte penis?
Som sa v jednom zaujímavom “dialógu” na sociálnych sieťach “prepracoval” k takejto mojej odpovedi. Išlo o povestných 75 údajne "progresívnych" pohlaví: tému pohlavia a rodovej identity, prípadne pohlavného sebaurčenia. Že keď má niekto penis, čo má mať v občianskom…?
Odpovedal som otázkou, či skôr sériou otázok. A tak mi napadlo, že by to mohlo byť užitočné aj pre iných ľudí, nielen adresáta tejto pôvodnej odpovede:
„Ty si pozeráš pri stretnutiach s ľuďmi hneď ich občianske preukazy? Prípadne si prezeráš ich rodné listy, krstné a sobášne listy, social security number? Alebo im okamžite siahaš a pozeráš do rozkroku?
Prečo to potrebuješ vedieť, keď chceš menej štátnej regulácie takmer vo všetkom? (Môj partner v diskusii sa netají tým, že veľmi schvaľuje ako sa Elon Musk pustil do „zoštíhľovania štátnej správy v USA a je teda za minimálne štátne zásahy do fungovania spoločnosti. Neviditeľná ruka trhu sa to volalo niekedy.) Čo keby si to nechal na tých ľudí, ktorých sa to týka keď tomu nerozumieš?
Pohlavie a pohlavné sebaurčenie sú dve rôzne veci. Možno aj práve preto niektorí ľudia potrebujú ukazovať že majú/nemajú penis, lebo to niektorých iných ľudí strašne zaujíma, aby si mohli vytvoriť alibi pre svoje predsudky.
A preto ľudia bez penisu “potrebujú” aj verejné uznanie ich práv, lebo chcú naznačiť, že aj bez penisu sa dá plnohodnotne žiť. Aj preto máme naše mená v občianskom preukaze a nie na chrbte.
Ak potrebuješ ty sám občiansky aby si Ty a Tvoje okolie vedelo, či máš penis, je to tvoja súkromná vec.
Mne bude stačiť ak sa ľudia budú správať s rešpektom voči Stvoriteľovi aj jeho dielu v akejkoľvek podobe. A budú milovať Boha aj ľudí. Boha z celého srdca a ľudí ako seba samých. (kniha Deuteronomium 6,4. Evanjelium podľa Matúša 19,19 )
Ja mám v občianskom v kolónke pohlavie/sex M. Z toho mi vyplýva, že pri mojom narodení som mal viditeľný penis. Teda by si mal mať o mne všetky informácie potrebné pre Tvoj šťastný život.
Často sa však na Slovensku necítim ako muž. Aj mi tu mnohí nadávajú do buzerantov. To ja napríklad pre môj šťastný život nepotrebujem.
Bol som totiž na rodičovskej dovolenke ešte pred 16 rokmi. Tak si na mne mačovia s penismi zgustli, lebo som sa správal podľa nich ako žena. Lebo som varil, kočíkoval a bol doma a nie v krčme, na hokeji, u milenky alebo pracovnom mítingu.“
Načo to vlastne potrebujem vedieť
Tu skončila moja odpoveď. Neraz sa mi stalo v rozhovoroch s mojimi aj pomerne blízkymi ľuďmi, že mi zazlievali to, ako propagujem(e) 75 pohlaví. Keď som sa ich opýtal ako, nevedeli to upresniť. Vedeli, že ja som muž a nepotreboval som to dokazovať ani mojim občianskym preukazom ani iným osobným aktom identifikácie. Je to jednoducho tak.
A uvedomil som si, že vlastne vôbec nepotrebujeme vedieť, či je niekto muž alebo žena. Keď potrebujeme, vždy na to nejako prídeme. Stačí aby sme mali pri sebe a v sebe základné pravidlá slušného správania a všetko ostatné vyriešime.
A kvôli štatistike, demografickým trendom a iným účelom si to vieme zistiť. Hoci celkom presne neviem načo nám to v bežnom živote je. Sme ľudia. Záleží len na tom, aby sme nimi naozaj boli. Neviem čo si o tom myslíte vy, ale určite ma zaujímajú skúsenosti aj otázky iných ľudí. Sem s nimi. Tých predsudkov a neprimeraných reakcií v tejto súvislosti tu lieta dosť. Hlavne tých nevypovedaných, na ktoré odpovedajú tí, ktorí nerozumejú ani obsahu, ani tomu ako s ním naložiť. A boja sa opýtať, lebo sa hanbia alebo boja. Alebo nemajú koho.
Málo sa bojíme?
A tak sa tu bojíme. Dáme do ústavy dve pohlavia. A pred zvyšnými vymyslenými 73 nebezpečnými pohlaviami nás tu „zachraňuje“ človek, ktorý klame aj o tom, že v Kyjive nie je vojna aj o tom kto tú vojnu, ktorá nikdy nebola, začal. A že teraz chce mier od mierovej operácie, ktorá je vlastne od začiatku vojna.
V ústave sa takto asi "ocitnú" tie dve tradičné a bezpečné pohlavia, ktoré všetci poznáme. Ale čo nespraví pre vystrašenie a následnú záchranu národným, konzervatívnym a kresťanským populizmom vyhecovaného publika zlomyseľný "nekresťansky" žijúci populista? Hoci ja sa v prítomnosti v budúcnosti asi aj ústavne zadefinovaných pohlaví bezpečne necítim.
Tí muži na pódiách, ktorí rozprávali ženám „mrzké“ vtipy a oni im tlieskali sú podľa mňa dosť nebezpeční. A aj tie ženy pravdupovediac mi naháňali strach. Mali by sme sa tých dvoch tradičných pohlaví báť oveľa viac. Myslím, že tento strach dosť podceňujeme. Navrhujem aby sme sa báli vecí a ľudí, ktorých sa báť treba. A nie ich vymyslených strašiakov, pred ktorými nás chcú tak "starostlivo" chrániť.
